Hoď ma hore
prihlásenie:
Registrácia  |  Zabudnuté heslo
tu sa nachádzate: hlavná stránka  náboženstvo  téma
kategórie:  

Dejiny kresťanstva 33-66

2
reakcií
167
prečítaní
Tému 11. júla 2020, 22:59 založil ondrej61.

podobné témy:

názov témy
posledná
reakcií
18. 07. 2020
27
05. 08. 2012
0
 
 


1.
označiť príspevok

ondrej61 muž
   11. 7. 2020, 22:59 avatar
Kresťanstvo 33 - 66

Vývoj kresťanstva po nanebovstúpení Pána Ježiša Krista.

Prvotná cirkev v Jeruzaléme.

Po nanebovstúpení Pána sa začala formovať prvotná církev kresťanov. Tvorili ju prevažne Ježišovi učeníci spolu s tými, ktorí kladne reagovali na kázanie apoštolov. Ako prvé bolo založené spoločenstvo v Jeruzaléme. Skupina pokrstených veriacich vzbudzovali dojem sekty vo vnútri judaizmu, v Skutkoch sa o nej píše ako o "nazorejskej sekte" 1

Cirkev sa začala rozrastať a jej členmi sa stali i kňazi a farizeji. Sk 6:7; 15:5; 21:20. Od samotného počiatku boli medzi nimi i grécky hovoriaci židia z diaspóry, ktorí z rôznych príčin prebývali v Jeruzaléme. Väčšina z nich bola majetnejšia ako židia jeruzalémski a prispievali do spoločnej pokladnice. Bolo nutné ustanoviť komisiu, ktorá by rozdelovala podporu tým, ktorí ju potrebovali. Podľa mien týchto členov komisie 2 išlo o spomínaných helénistov (grécky hovoriacich židov). Práve tento moment naznačuje, ako Evanjelium presiahlo úzke hranice judaistického kresťanstva. Okrem rozdeľovania podpory, mali títo siedmi zastávať v spoločenstve i službu okolo "stolov". Nešlo o nič viac ako o vnútorný poriadok v spoločenstve aby tí, ktorí boli poverení službou slova sa jej mohli plne venovať a tí, ktorí boli v spoločenstve prítomní mohli (ako bolo zvykom) prijať pohostenie bez toho aby vyrušovali a bez toho aby sa cítili byť o niečo ukrátení voči iným. 3

Po ukameňovaní Štefana a následnom prenasledovaní nasledovníkov Krista, to znamenalo rozptýlenie najmä helénistickej časti jeruzalémskej cirkvi. Filip, jeden zo siedmych priniesol Evanjelium do Samária a šiel kázať na pobrežie a došiel až do pohanskej Ceasereje. Helénisti odišli i do Antiochie a tam kázali pohanom.

V roku 49, bolo nutné vyriešiť otázku dodržiavania Zákona u pohanov. Bolo rozhodnuté, že židovskí kresťania majú i naďalej obrezávať svoje deti a dodržiavať Zákon, ale u pohanov sa toto vyžadovať nebude, s výnimkou oblasti sexuálnej čistoty a modlárstva4. Keďže sa rozhodovalo v Jeruzaléme, môžeme povedať, že miestne spoločenstvo malo prioritné postavenie vo veciach morálky a viery voči iným, novozaloženým spoločenstvám.

1Nazorejská sekta; V Sk 24:5 sa hovorí o sekte, v súvislosti s miestom Nazaret (Mat 2:23). Podobne ako boli ľudia pomenovávaní podľa miesta odkiaľ pochádzali, boli i pomenovávaní podľa toho ku komu inklinovali. Preto boli kresťania označovaní ako "nazorejskí" či sektou Nazaretskou, alebo "galilejskí" (porov. Sk 1:11 s Mat 26:69).
2Sk 6:5; Štefan, Filip, Próchor, Nikanor, Timón, Parmén, Mikuláš.
31Kor 11:21, 33-34.
4Sk 21:25.

Prvotná cirkev v Antiochii

Antiochia sa stala modelom "novej Cirkvi" aký sa rozšíril po celom svete. Založili ju helénistickí židia a po prvýkrát boli okolím pomenovaní "kresťania teda Kristovci". Medzi Antiochiou a Jeruzalémom existovali dôležité spojovacie väzby. Prichádzali tam poslúžiť slovom proroci z Jeruzaléma, tak isto Peter a vyslanci Jakuba i návštevníci z radov farizeov. Naopak Antiochia pomáhala v dobách hladu jeruzalémskemu spoločenstvu či sa na nich obracala so žiadosťou o vyriešenie sporných otázok Zákona. Nie náhodou práve z Antiochie vyplával Barnabáš a Pavel na svoju misijnú cestu do Malej Ázie, druhú cestu zahájil a ukončil tak isto z Antiochie. I na tretiu sa vydáva z tohoto pozoruhodného mesta. Antiochia sa tak stala modelom Evanjelizačného poslania pre oblasť pohanov.

Spoločenstvá a cirkvi v počiatkoch

Okrem Antiochie existovali a vznikali spoločenstvá na mnohých miestach. Pozrime sa v stručnosti na tie, ktoré sú menované v Písme Svätom.

Efez

V r. 52 v rámci svojej tretej misijnej cesty navštívil mesto apoštol Pavel a po dvojročnom pobyte tu zanechal Akvilu a Priscilu. Efez sa stal základňou pre Evanjelizáciu celej provincie Azie. Rozšírenie kresťanstva, ktoré odmietalo synkretizmus 5 začalo vyvolávať nepriateľstvo už fungujúcich náboženských smerov. V dobe Pavlovho pobytu v Efeze prišlo k rozšíreniu kresťanstva do Kolos. Po jeho odchode ostal v Efeze Timoteus a neskôr sa mesto stalo základňou Jána, ktorý spravoval sedem popredných zborov v Ázii.

Potiaže cirkvi v Efeze spôsobovali falošní apoštolovia, ktorí zastávali názor, že kresťan môže pod nátlakom pristúpiť na kompromis s pohanskou mocou. Efezskí boli vytrvalí, ale chýbala im láska.

5Synkretizmus;Prekrývanie vieroučných myšlienok a smerov.

Rím

Podľa NZ sa nedá s určitosťou povedať ako vznikol zbor v Ríme. Nenachádzame v Písmach zmienky o tom kto bol biskupom a ako praktikovali vieru. Prvé kontakty Pavla s Rímskym zborom vznikly v dobe jeho pôsobenia v Efeze (Sk 18:2) Priscila a Akvila museli odtiaľ odísť v dobe, keď Claudius vyhnal židov. To len potvrdzuje fakt, že kresťanské spoločenstvo v Ríme existovalo už za čias pôsobenia Pavla. Rímske spoločenstvo sa skladalo jak zo židov tak i z pohanov, mohli ho založiťkresťania, ktorí sa obrátili o Letniciach a vrátili sa domov do Ríma s radosťou z novo nájdenej viery. Akékoľvek tvrdenie, žeby Peter založil rímsky zbor musíme rozhodne poprieť s poukazom na to, že dobe Claudiovho Ediktu, bol Peter ešte v Jeruzaléme. V liste Rimanom sa hovorí o zhromažďovaní po domoch a tieto skupinky boli základom rímskeho spoločenstva. Keď Pavel dorazil na svojej poslednej ceste do Ríma, prišli mu bratia v ústrety. (Sk 28:15) Zbor, spoločenstvo teda existovalo a až do obdobia veľkého prenasledovania požívalo toleranciu zo strany svetskej moci.

Korint

Staroveká literatúra vykresluje Korint ako mesto nerestí. Takúto povesť získal od svojho tradičného soka Atén a tak môžeme konštatovať, že Korint na tom nebol horšie a ani lepšie ako ostatné stredomorské mestá.

Podľa svojho zvyku začal Pavel kázať v synagóge a presviedčal židov i grékov. (Sk 18:4) Po príchode Sílasa a Timoteusa začali židovskí predstavitelia Pavlovi brániť, aby používal synagógu pre svoje kázanie. Apoštol sa od nich odlúčil a presunul sa o niekoľko domov ďalej do domu Tita Justa spolu s celou radou židovských konvertitov. Toto spoločenstvo sa stalo jadrom nového kresťanského zboru v Korinte. O problémoch korintského spoločenstva sa viac dozvedáme z listu Korinťanom. Ich zdrojom bol gnosticizmus.

Filipy

Cirkev vo Filipách vznikla počas Pavlovej druhej misijnej cesty. (Sk 16:12-40) Apoštol mal na svojej ceste videnie, kde ho nejaký makedónec žiadal o pomoc (Sk 16:9). Pavel túto žiadosť pochopil ako Boží príkaz a vyrazil na cestu. Filipy sú v tej dobe najvýznamnejším mestom Makedonie. Bolo to prvé rímske mesto, v ktorom Pavel kázal, prvé mesto kde na kázeň nepoužil synagógu, ktorá tam jednoducho nexistovala. Po Pavlovom odchode dostal zbor na starosti Lukáš. Tak ako žiadne iné spoločenstvo i Filipské sa potýkalo s problémami, predovšetkým zapríčinenými rozpormi medzi členmi zboru. Presvedčenie filipských o vlastnej dokonalosti sa zakladalo na gnosticiziovanej eschatológii, ktorá budúcu nádej kresťanov nahrádzala prítomnou skúsenosťou. Ani oni sa nevyhli prenasledovaniu a útokom zo strany okolného sveta.

Tessalonika

Pavel spolu so Sílasom prešli do Tessaloniky po nedobrovolnom opustení Filíp. Ako inak, zamierili do hlavného mesta rímskej provincie Makedonie a kázať počali v židovskej synagóge. Ich úspech v evanjelizácii však podráždil vedenie židovskej obce, ktorá obvinila tých, ktorí uverili v Krista z buričstva proti cisárovi. Išlo iba o prekrútený výklad Ježíšovho mesiášského nároku v spojení s politikou tej doby. Táto obžaloba nemala okamžitý efekt, ničmenej viedla k prerušeniu Pavlovej misijnej činnosti a odchodu do Berie.

Ázia

Na záver sa pozrieme na cirkvi v Ázii. Pergamon, Thyatira, Sardy, Smyrna, Efez, Filadelfia, Laodikea, Kolosy.
Keď sa povie Ázia, iste si každý predstaví celý kontinent. V NZ toto označenie predstavuje rímsku provinciu zaberajúcu časť poloostrova Malej Ázie s hlavným mestom Efezom. Išlo predovšetkým o grécke štáty, ktoré spočiatku rimania vykorisťovali, ale v dobe NZ sa ich bohatstvo ešte zväčšilo a staly sa svetovými strediskami helénizmu.

Kresťanské zbory boli zakladané najskôr iba v správnych centrách provincie. Všetky tri metropolitné strediská - Pergamon, Smyrna a Efez maly kresťanské zbory ako prvé.
Pergamon mal štatút najdôležitejšieho náboženského centra, kým naopak Efez bol hlavným centrom obchodu. Sardy boli centrom židovskej diaspóry v Malej Ázii. Tá sa stavala proti "novému" náboženstvu, podobne ako vo Filadelfii a Smyrne. Nebezpečenstvo predstavovalo uchylovanie sa ku kompromisom pod tlakom pohanstva v oblasti viery. To mohlo viesť k modlárstvu a amorálnym praktikám. Dialo sa tak v Thyatíre, Pergamone, Laodikeji a Kolosách. Do Laodikeji preniklo Evanjelium z Efezu, ešte za čias kedy tam pobýval Pavel, podobne ako do Kolós prostredníctvom Epafry.

V rannej cirkvi našli ohlas náuky na základe prelínania židovského, gréckeho a frýžskeho obyvateľstva, preto sa na ne obracia pisateľ listu Zjavenia Ján s jednotlivými výtkami, kým v prípade Kolós to urobil už apoštol Pavel vo svojom liste Kološanom, ktorým čelil hrozbe špekulatívneho kacírstva a modlárstva.


2.
označiť príspevok

ondrej61 muž
   11. 7. 2020, 23:02 avatar
Roky 66 - 399

Kresťanstvo 66-126

Peter, hlava rímskeho zboru zomrel v roku 68, a tak Línus /67-76/ sa stal jeho nástupcom ešte za jeho života! Píše sa rok 90 n.l. a rímskym biskupom je žiak Petra, ktorého spomína Pavel v liste Filipänom 4:3, Klement /89-97/, ktorý bol podobne a Línus a Anaklet /76-88/ občasným správcom rímskeho zboru v čase neprítomnosti Petra. To poukazuje na to, že Peter nebol hlavou všetkých spoločenstiev, ale iba hlavou rímskeho zboru. Onedlho po jeho smrti sa chápanie nástupníctva začalo formovať. Výrok Klementa, ktorý sa dostal do histórie znie:
" Hierarchia cirkvi bola založená samotným Bohom Ježišom Kristom a moc daná Petrovi, prešla na všetkých rímskych biskupov".

Klement zomrel vo vyhnanstve na polostrove Krym, kde pracoval v mramorových baniach. V tom čase pokrstil mnoho otrokov. Na rozkaz cisára bol hodený do mora s kotvou priviazanou na krku.
To sú fakty.

Poľutovania hodným je /rozpor s Písmami/, že baníci si ho ctia ako patróna a v známej baníckej modlitbe prosia:
"prosíme skrz prímluvu sv. Klementa skryté banské poklady otvoriť, otvorené obohatiť..." Na jeho počesť si ľudia vytvorili "pamätný deň" 23 november.

Po Klementovi bol v r. 97 postavený do čela Evarist /97-105/. Podľa Ireneja zomrel v r. 109, podľa informácií katalógu pápežov až v r. 111. Je zaujímavé, že jeho nástupca Alexander sa na čelo zboru dostal už v r. 105 a bol na čele zboru do r. 115, podľa záznamov nájdených v katakombách na Nomentánskej ceste. To opäť iba dokazuje /podobne ako v prípade Línusa a Petra/, že prvotní kresťania neuznávali dnešný nástupnícky systém papeženstva, kedy na čelo zboru je povolaný nástupca až po smrti svojho predchodcu.

Alexander teda panoval 10 rokov a jeho „prínosom“ bolo nariadenie primiešavať do vína určeného na pamiatku Pána vodu, pravdepodobne preto, aby víno stratilo svoju silu.... Ak sa pozrieme do 1Kor 11:17-22 vidíme, že v zboroch tej doby sa pamiatka slávila inak, vína sa spotrebovalo dosť a tí, ktorí sa dostali k vínu prv ako ostatní sa zväčša opili..... Alexandrove nariadenie bolo namieste. Ďalším jeho príkazom bolo držanie svätenej vody v zboroch a kresťanských domoch, čo v Písmach nenájdeme. Rozhodol však, že voda sa má posvätiť primiešaním soli. Opäť ide o praktický príkaz, ktorý vlastne vodu dezinfikoval.

V r. 115 sa na čelo dostal Sixtus I. Tento vodca sa rozhodol, že bohoslužby sa budú vykonávať čo najdôstojnejšie. Nariadil preto, že bohoslužobných nádob sa smie dotýkať iba kňaz. Už vtedy sa pokúsil presadiť pravidlo, aby ktorýkoľvek biskup pri vymenovaní do čela ktoréhokoľvek zboru, musel najskôr byť schválený rímskym biskupom. Ako sa mu to podarilo, uvidíme neskôr. Sixtus I. zomrel 6.apríla 126.

Kresťanstvo 126-155

Počiatkom druhého storočia sa začínali vyvíjať a zabehávať ďalšie prvky systému. Nástupom Telesfora v roku 126 sa ustanovil 40 dňový pôst a spev „Glória“ pri sv. omši. Tak je to aspoň zaznamenané v historických zdrojoch. Tu možno pochybovať o výraze "omša", ktorý v rímskej ríši vôbec nebol známy, pretože toto slovo pochádza z latinského výrazu „missa“. Nevylučuje to fakt, že pri stretávaní sa rímskych kresťanov mohla byť táto pieseň spievaná.

Karmelitán, ktorý bol vtedy rímskym biskupom, /vraj žil niekoľko rokov ako eremita na vrchu Karmel/, ktorý mal meno Telesfor učil nasledovné:
„Ježiš nepozná rozdielu medzi pánom a otrokom, medzi rimanom a grékom či egypťanom. Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, žije medzi nami v eucharistii, čiže vo sviatosti oltárnej.

Je opäť zarážajúce, že katolíci pripisujú tomuto rímskemu biskupovi slová, ktoré nikdy nemohol vyriecť. "Sviatosť oltárna", teda tento pojem bol zavedený až v r. 1547 v Tridente.... Jedná sa však o katolícku literatúru z ktorej čerpám, preto tie výrazy ako omša, či sviatosť oltárna už v opise takejto rannej doby. V týchto spomínaných rokoch sa rozvíjal medzi kresťanmi pocit súdržnosti, lásky a bratstva.

Po smrti Telesfora v r. 137 ho vystriedal Hyginus, ktorý sa zasadil o rozdelenie hodnostárstva vo farských a cirkevných okresoch. Zomrel v r. 141. Po roku 141 za panovania Piusa I. prišlo nariadenie, aby sa Veľká noc slávila vždy v nedeľu. Bolo to obdobie, kedy kresťania neboli výnimočne nikým prenasledovaní. Rímsky biskup vydal tiež príkaz, aby panny, ktoré sa rozhodli žiť podľa rád evanjelia, a ako ďalej vysvetľuje v „prostote a chudobe“, dostali zvláštne prístrešie.

V tomto období sa začali šíriť bludné gnostické učenia, ktorých predstaviteľom bol Marcion. Jeho tvrdenia sa nedali vymýtiť až do šiesteho storočia. Vždy mali nejakých prívržencov. Pius zomrel v r. 155.

Kresťanstvo 155-202

Pozrime sa na ďalších 50 rokov v histórii kresťanstva, cirkvi.

V tomto období sa rozmohol gnosticizmus, vysvetlím o čo vlastne išlo. Základom tohoto učenia bol radikálny kosmologický dualizmus, teda viera v to, že svet je zlý a úplne oddelený od duchovného sveta. Boh, ktorý prebýva v duchovnom svete nemá nič spoločné s hmotným svetom. Hmotu stvorila nižšia bytosť „Démiurgos“. Ten spolu so svojimi pomocníkmi „archontami“ drží ľudstvo vo väzení materiálnej existencie a prehradzuje cestu jednotlivým dušiam, ktoré sa po smrti pokúšajú vystúpiť do neba. To sa podarí iba v prípade, keď človek obdrží pneuma, dušu od Boha, tzv. osvietenie... Aby gnostik dosiahol spásu, musí byť pripravený a pozorný, aby si povšimol existencie svojej božskej duše, osvietenia. Gnostici neverili v vzkriesenie tela. Počas obdobia, kedy bol v rímskom zbore biskupom Anicet /155-166/, bol na cisárskom tróne Marcus Aurélius, ktorý dal povraždiť mnohých kresťanov, medzi inými i Justína, ktorý napísal apológiu /obranu/ kresťanstva.

V tom čase ešte nebola funkcia rímskeho biskupa neomylnou a nadradenou všetkým ostatným zborom. Aj preto Aniceta navštívil biskup Polykarp, ešte v r. 155, aby sa spoločne dohodli o definitívnom ustálení doby veľkonočných sviatkov. Bola to závažná otázka, ktorá bola príčinou mnohých lokálnych sporov medzi židmi a kresťanmi, teda lepšie povedané medzi židmi ktorí konvertovali /prestúpili/ na kresťanstvo a tými, ktorí sa stali kresťanmi z pohanov. Tento spor vyriešil napokon až snem v Nicei.

Biskup Soter /166-174/, ktorý nastúpil na čelo rímskeho zboru v r. 166 sa stal zástancom kresťanov odsúdených do väzenia a na banícke práce. Bol oduševneným ochrancom kresťanov, tak ho spomína biskup zboru v Korinte, Dionýz. Počas necelých desiatich rokov jeho vedenia zboru, zaviedol tzv. Zelený štvrtok a zakazoval obyčajným veriacim dotýkať sa „posvätných“ nádob a i omšového rúcha. Tento rímsky výnos sa snažil presadiť i do ostatných zborov.

V r. 175 sa stal rímskym biskupom Eleuter /175-189/. Kniha papežov „Liber Pontificalis“ ho spomína iba v súvislosti s vyslaním vierozvestcov do ostrovnej ríše Británie. Poslal tam Fugácia a Damiána. Pred koncom druhého storočia, za služby biskupa Viktora /190-202/ prichádza na scénu učenie založené Montanom, ktorý sa vyhlasoval za proroka a jasnovidca, oznamoval skorý koniec sveta. Podľa jeho učenia sa veľké hriechy odpúšťať nesmú, ovdovení sa nesmú už viac oženiť, ku zdokonaľovaniu viery nariaďoval pôsty, trýznenie tela... Ako uvidíme neskôr, podobné rysy má aj učenie, duchovné cvičenia Ignáca z Loyoly 16 st.

Viktor, rímsky biskup, ktorý bol na čele zboru do r. 202 chcel vraj vyobcovať z cirkvi všetkých, ktorí nesúhlasili s rímskym názorom ohľadom veľkonočných sviatkov. /Tento názor, výnos z tohoto obdobia som zatiaľ neobjavil/. Až na intervenciu Irenea sa tento spor urovnal a samotný Viktor sa utíšil. Správne z akročil proti Theodotovi, lebo popieral Božský pôvod Krista. Ďalej zakázal používať pri bohoslužbách drevené alebo sklenené nádoby. Ako vzdelanec sa prejavil tým, že bol prvým biskupom v histórii rímskeho zboru, ktorý ovládal latinčinu slovom i písmom.

Začiatkom tretieho storočia vzrástlo prenasledovanie kresťanov. Aby sme pochopili súvislosti, uvediem podrobnosti.

Prenasledovanie predstavovalo súčasť viery, židovského dedičstva. Postupne sa formovala teória o mučeníctve od čias Izaiáša v súvislosti s bojmi zo Selekuovcami. Ochotu znášať príkoria až k smrti posilnil príklad Ježiša a spájanie prenasledovania s túžobne očakávaným koncom sveta. Postoj cisárského Ríma ku kresťanom sa viackrát menil, najskôr Rím kresťanov toleroval, neskôr sa to zmenilo v pravý opak. Kresťania boli prenasledovaní za:
a) za konkrétne priestupky /väčšinou vymyslené/ žhárstvo, krvismilstvo, mágia, ilegálne zhromažďovanie a porušovanie „majestas“ /v ich prípade odmietanie obetovania cisárovi/.
b) v celej ríši platil zákon zakazujúci kresťanstvo, no nebolo to pokladané za tak dôležitý problém, a dodržiavanie tohoto nariadenia bolo zverené guvernérom. A tak títo miestodržitelia mali v podstate voľnú ruku a oporu v Ríme... Tým sa vysvetľuje živelnosť a lokálnosť prenasledovania až do nástupu vlády Décia.

Medzi tým za vedenia rímskeho zboru Zefirínom /202-218/, prišlo k prvému prípadu, kedy dejiny uvádzajú obdobie „dvojpapežstva“. Hipolyt, ktorý Zefirína pokladal za slabocha sa dal zvoliť svojimi prívržencami za rímskeho biskupa na čelo zboru... keďže výraz „pápež“ sa zaviedol až za Marcelína /296-304/ budem sa dovtedy držať označenia rímsky biskup. Hipolyt až neskôr uznal ďalšieho nástupcu Kaliksta za rímskeho biskupa i svoje pochybenie a dostal od neho odpustenie. Nič menej zomrel vo vyhnanstve.

Ďalší biskup na čele bol zaujímavý tým, že bol bývalým otrokom a to cisárskeho námestníka Karpofóra. Kalikst, /218-223/ po udelení slobody, kým sa stal biskupom bol poverený vedením nižšieho duchovenstva a správcovaním cintorína na ceste Via Appia. To je ďaľší moment, kde vidieť, že sa začína budovať hierarchický systém, ktorý sa zatiaľ týka iba zboru v Ríme.

Po svojom zvolení, začal presadzovať učenie, že iba kňazi majú moc odpúšťať hriechy na základe zverenia kľúčov Petrovi.

Výrazne prispel ku zrušeniu otroctva, keď povoľoval uzatváranie manželstiev s otrokmi. Bojoval proti Sabelliánom, ktorí neuznávali Trojicu.

Jeho nástupca Urban /223-230/vydal prísne nariadenie, aby bohoslužobné nádoby boli iba zo zlata, v najhoršom prípade zo striebra. V rokoch 230 až 250 kedy sa vystriedali vo vedení zboru Poncián /230-235/, Anteros /235/, a Fabián /236-250/ prišlo k týmto udalostiam:
- Origen, ktorého alexandrijská synoda zbavila „kňažstva“, lebo ho podozrievali, že pri vyučovaní žien ho k nim priťahujú aj iné úmysly sa nechal vykastrovať a znova vysvätiť za kňaza.
- Ponciána v rámci prenasledovania kresťanov poslal cisár Maximinus do vyhnanstva, kde ako prvý biskup rímsky odstúpil dobrovoľne z funkcie.
- V tých časoch sa začínajú viesť na základe príkazu biskupa písomné záznamy o životoch a smrti mučeníkov, martýrov.
- Pri voľbe biskupa Fabiána prišlo ku kurióznej situácii. Pri zhromaždení rímskej obce pred voľbou, si jeden biely holub sadol na hlavu roľníka Fabiána... okamžite v tom všetci videli znamenie Božie a tak sa z roľníka stal biskup.
- V Kartágu sa uskutočňuje stretnutie biskupov z Afriky. Závery tohoto stretnutia sú poslané do Rímskeho zboru na posúdenie a schválenie rímskemu biskupovi! Takto sa pomaly vžíva názor, že Rím je nadradený ostatným zborom.
- Fabián zomrel 20. januára 250 za prenasledovania kresťanov cisárom Deciom, bol popravený sťatím hlavy.

Toľko do roku 250, kedy nastáva 14 mesačné obdobie bez zvoleného biskupa rímskeho zboru.

Kresťanstvo 251-304

Po štrnásťmesačnom období, kedy na čele rímskeho zboru nebol žiaden biskup, ale iba kňaz Novicián, zvolili si rimania za biskupa Kornela /251-253/. To sa však nepáčilo Noviciánovi, preto sa uskutočnila voľba v kruhu jeho stúpencov a on sám sa stáva biskupom. Máme teda opäť dvoch lídrov rímskeho zboru. Novicián prehlásil svojich stúpencov za „čistých kresťanov“. V gréčtine sa čistý označuje slovom „katharoi“, z čoho pochádza aj slovo kacír, ako ich pohotovo označil biskup Kornel a v roku 251 ich aj z cirkvi vylúčil, exkomunikoval. V r. 253 Kornel zomiera.

Jeho nástupca Lucius /253-254/ bol na čele iba 8 mesiacov, do 4. marca 254, kým ho nedostihlo prenasledovanie kresťanov.

Počas rokov 254-257 za biskupa Štefana, boli kresťania prenasledovaní, zabíjaní, a inak postihovaní na príkaz Valeriána. Vznikol spor medzi rímskym biskupom Štefanom a kartáginským biskupom Cypriánom ohľadom krstu. Cyprián zastával názor, že krst sa má vykonávať v dospelosti a aj v tom prípade, keď sa „odpadlík“ vráti na správnu cestu. Štefan naopak tvrdil, že krst má byť iba jeden a „neslobodno znovu krstiť“. Tento názor sa presadil a napokon zakotvil v pravidlách KC až oveľa rokov neskôr.

Cisár Valerián vydal nariadenie, aby kresťania, biskupi, kňazi, boli zabití priamo na mieste, kde ich nájdu. Tak skončil aj Štefanov nástupca Sixtus II. 257-258, pri vysluhovaní bohoslužby, aj kňaz Vavrinec, ktorého za živa upálili, či skôr upiekli 8. augusta 258.

Takmer rok nemal rímsky zbor vedenie v osobe biskupa až napokon zvolili Dionýza /259-268/. Ten zvolal do Ríma synodu /cirkevný snem/, ktorá odsúdila Sabelliánov a ich učenie o Trojici. Závery z tejto synody rozposlali všetkým zborom, a tým dávali na známosť, že Rím je centrom cirkevného fóra.

Nastupuje Félix I. /269-274/. Ako ďalej uvádzajú historici, prišlo k vylúčeniu z cirkvi antiochského biskupa Pavla zo Samosaty, ktorý hlásal bludné učenie o sv. Trojici... pravdepodobne sa prikláňal na stranu sabelliánov. Po tomto rozhodnutí Pavol odmietol opustiť biskupský palác, a tak musel zasiahnuť cisár Aurelián. Z toho sa dá usúdiť, že tento neprenasledoval kresťanov...Biskup Félix vydáva nariadenie, aby sa bohoslužby konali iba na oltároch, do ktorých sú vložené relikvie svätých. Toto nariadenie má veľa spoločných znakov z pohanskými zvykmi, ktoré sa opierajú o mystickú silu /amulety, masky, bôžikovia a pod./

V období 275-283, kedy bol biskupom Eutychián sa do cirkvi začali vkrádať bludné učenia „manichizmus a úcta Mithrova“. Mani hlásal, že je poslom, prorokom Boha a úctu k Mithrovi treba praktikovať, lebo je to boh svetla. Celé toto učenie je miešaninou kresťanských a perzských prvkov. Verili v boha svetla a temna. Eva vraj bola stvorená zlým duchom a zviedla Adama, a aby ľudia mohli byť oslobodení od temnoty, prišlo na svet svetlo v osobe Kristovej. Dnes sa nám to vidí ako niečo nereálne, no že toto učenie malo svojich prívržencov a bolo ho treba brať vážne vidieť aj z faktu, že prívržencom tohoto učenia bol aj istý čas sv. Augustín. Toto učenie pretrvalo viac ako 200 rokov...

Kájus /283-296/ počas svojho biskupského úradu strávil 8 rokov ukrytý v katakombách. Prenasledovanie za cisára Deokleciána bolo také silné a dôkladné, že napokon dostalo i Kájusa 22. apríla 296.

Posledným biskupom pred koncom 3 storočia bol Marcelín /296-304/. Po ňom sa zachoval kameň s nápisom „papa“, teda až tu môžeme s istotou hovoriť o používaní pomenovania „papa – pápež“. V tom čase ešte vždy vládol Dioklecián, ktorý bol tvrdým prenasledovateľom kresťanov a vydal nariadenie, aby každý obetoval pohanským bohom, inak bude popravený. Ako dokazujú viaceré zdroje, veriaci radšej volili smrť ako takéto obetovanie. Nech sú nám títo kresťania vzorom vo viere. Že ich smrť, nebola ľahká vidieť z dokumentov, ktoré popisujú spôsoby popráv. Najhorším hádam bolo napichovanie na koly za živa, nešetrili ani deti, starých a chorých... Marcelín zahynul 25.októbra 304 a odvtedy takmer štyri roky nebol zvolený žiaden rímsky biskup, čo možno prirátať hroznému prenasledovaniu kresťanov.

Kresťanstvo 305-352

Po štvorročnej pauze vyvolanej prenasledovaním kresťanov v r. 308 zasadol do čela Marcel. V tom čase vrcholili spory o prijatí odpadlíkov do cirkvi. Prišlo to až tak ďaleko, že spory prerástli do povstania proti papežovi, ktorý bol za prijatie odpadlíkov po predpísanom prísnom pokání. Práve toto pokánie bolo tŕňom v oku tím, ktorí sa cirkvi zriekli, aby si zachránili život. Na ich čele stál Heraklius, ktorý si vraj zaslúžil najmenej milosti, lebo odpadol v časoch pokoja. Výsledkom teda bolo povstanie, ktoré riešil cisársky dvor. Potrebovali potrestať vinníka. Odpadlíkom sa podarilo zvaliť vinu na Marcela a ten bol poslaný do vyhnanstva. Tam zomrel v januári r. 309.

Na jeho miesto sa tlačil okamžite spomínaný Heraklius, no zvolený bol lekár a grécky kňaz Euzéb/309/. Opäť došlo k rozkolu a bitkám medzi kresťanmi. Cisár mohol opäť zakročiť a obidvoch Euzébia a jeho odporcu Herakliusa vykázať z Ríma, Euzébius zomrel ešte toho roku v auguste. Po štyroch rokoch zvoláva na podnet cisára Konštantína do Lateránu v Ríme biskup Miltiades/310-314/ synodu, ktorá sa zaoberala tvrdením istého Donáta, že biskup zaťažený smrteľným hriechom nemôže právoplatne vysväcovať kňazov a ten ktorý po krste spácha ťažký hriech, má byť z cirkvi vylúčený. Tieto tvrdenia synoda zavrhla.

Najdôležitejšou udalosťou týchto čias, bolo vyhlásenie Milánského ediktu v januári 313 cisárom Konštantínom, ktorý zaručuje úplnú náboženskú slobodu a vracia všetky zhabané majetky cirkvi.

Konštantín bol veľkým priaznivcom kresťanstva, dal na zástavy vojakov vyšiť Kristov monogram, dokonca i na helmách sa objavil. Cisárova manželka darovala papežovi Silvestrovi I./314-335/ lateránsky palác, z ktorého sa tak stala pápežská rezidencia. Okamžite sa začalo so stavbou Lateránskej baziliky, ktorí je dodnes pápežskou katedrálou. Vraj tam preniesli i stôl, pri ktorom Spasiteľ strávil poslednú večeru zo svojimi učeníkmi. Miesto, kde sedel Ježiš, je označené striebornou tabuľkou a je vraj menej narušenou časťou stola časom. Začali sa stavať ďalšie chrámy, nad hrobom Petra, chrám sv. Kríža...

V roku 318 alexandrijský kňaz Árius začal presadzovať učenie, podľa ktorého Kristus nie je Boh tej istej podstaty ako Boh Otec. Keďže sa tato náuka šírila čoraz viac, s pomocou Konštantína zvoláva Silvester I. cirkevný koncil do Nicei. Na ňom za prítomnosti 318 biskupov toto učenie odsúdili a prijali Nicejské vyznanie viery. Silvester zomiera 31. decembra 335.

V r. 336 za Mareka /336/ boli dokončené stavby hlavných bazilík, Lateránskej a baz. Sv. Petra, ktoré dal samotný cisár vyzdobiť zlatom. Vzniká funkcia strážcovia hrobu „Cubicularii“, teda komorníci, neskôr vzniká z tohoto slova titul papežských komorníkov alebo monsignorov.

Z tohoto obdobia sa zachoval záznam výroby arcibiskupského rúcha, tzv. „pallia“:
Každoročne 21 januára prinesú počas omše na „Agnus dei“ k oltáru dve biele barančatá k požehnaniu. To udeľuje slúžiaci kňaz a na záver i papež. Barančatá odnesú do kláštora k mníškam, kde ich vo vhodnom čase ostrihajú a z tejto vlny urobia spomenuté pallium. To potom ostane ležať na hrobe sv. Petra cez noc, na znamenie toho, že arcibiskupská moc pochádza od sv. Petra. Pallium je symbolom pastierstva.

V r. 337 zomiera Konštantín, ktorý sa dal pokrstiť až na smrteľnej posteli. Do r. 352 je na čele biskup Július I./337-352/. Počas tohoto obdobia sa rozmáha ariánizmus, a nastáva prenasledovanie kresťanov na východe, hlavne o okolí riek Eufrat a Tygris. Čo do surovosti, prevýšili tieto prenasledovania i Diokleciánove praktiky. Július I. zomiera 12. apríla 352.

Kresťanstvo 353-399

Libérius, ktorý bol zvolený 17. mája 352 bol zástancom niceiského vyznania viery a ostro odmietal ariánske učenie. Samotný cisár sa ho snažil donútiť k tolerancii tohoto učenia, snažil sa ho aj podplatiť, no neuspel. Preto ho cisár poslal do vyhnanstva a nechal na jeho miesto menovať Félixa za rímskeho biskupa, papeža. A tak nastalo ďalšie obdobie kedy vládli dvaja papeži. Jeden v Ríme, druhý vo vyhnanstve.

Kresťania sa rozdelili na dva tábory. Cisár Konštancius, zástanca ariánského učenia napokon pod tlakom verejnosti dovolil návrat Liberiusa do Ríma a chcel aby obidvaja „papeži“ spoločne spravovali cirkev. Keď r. 361 Konštancius zomrel, skončila sa aj ariánska nadvláda.

Na trón nastúpil cisár Julián, ktorý bol proti kresťanskej viere a uznával pohanských bôžikov. Dal zavrieť kresťanské školy a vylúčil kresťanov z verejného života. Julián chcel znovu postaviť chrám v Jeruzaléme, aby vyvrátil Božie proroctvo. To sa mu však nepodarilo.

Za zmienku z tohoto obdobia stojí skutočnosť s výstavbou baziliky v Eskviline. Tento chrám je vraj postavený na mieste, kde 5. Augusta 362 napadol sneh. Vedenie cirkvi na čele s papežom v tom videlo zázrak spôsobený Máriou, preto je tento chrám zasvätený „panne Márii Snežnej“. Stojí dodnes.

Funkcia rímskeho biskupa sa stávala čoraz viac lukratívnejším postom v závislosti na bohatstve a moci, ktorým disponovala. A tak sa stalo, že v r. 366 boli opäť zvolení dvaja papeži a to Ursinus a Damasus /366-384/. Po voľbe Damasusa, ktorý bol zvolený ako druhý, napadli prívrženci Ursina voličov Damasusa. Bolo veľa ranených i mŕtvych. Po trojdňovej ruvačke na uliciach Ríma musel zakročiť cisár. I keď bol napokon Ursinus vykázaný z mesta, jeho prívrženci naďalej napádali Damasusa a jeho voličov. Toto trvalo ešte 10 rokov. Damasus poveril Hieronýma aby preložil do latinčiny 4 evanjeliá a žalmy, zakladá sa cirkevný archív. V r. 381 sa v Carihrade uskutočňuje II. celocirkevný koncil, kde sa potvrdilo vyznanie viery z Nicei.

Pred koncom 4 storočia sa formuje učenie o celibáte. Medzi východnou cirkvou a kresťanmi na západe v tejto otázke ostali rozdiely, ktoré sa budú riešiť v budúcnosti. Rím prežíval posledné pohanské obdobie. Po zákroku cisára Teodosiusa bolo pohanstvo zakázané. Nechal zavrieť kostoly a chrámy postavené pohanským bohom a neskôr boli vykradnuté zásluhou Gótov a Vandalov.

V období kedy bol na biskupskom stolci Siricius/384-399/ sa definitívne prijalo označenie „PAPA“ pre rímskeho biskupa. Dovtedy tento titul používali všetci ostatní biskupi v cirkvi, no od vtedy je vyhradený pre rímského biskupa, ktorý sa týmto nadraďuje nad všetky ostatné zbory. Charizmatický princíp zborovej deľby práce pomaly strieda funkcionársky absolutizmus a obsadzovanie funkcií na základe administratívneho princípu.


3.
označiť príspevok

ondrej61 muž
   11. 7. 2020, 23:06 avatar
Roky 399-498
Pokračovanie pohľadu na kresťanstvo v Európe.

Kresťanstvo 399-440

Začiatkom 5 storočia vládli v rímskej ríši dvaja cisári, nedospelí mladíci. V Miláne Honorius a v Carihrade Arcadius, ktorých zastupovali ministri Rufinus a Stiliecho. Im sa pripisujú zásluhy, ktoré dovŕšili biedu a skazu celej ríše. Medzi duchovenstvom prekvital blahobyt, pretože jednoduchí ľudia boli obetaví a konali podľa nariadení cirkvi. Tento blahobyt bol tŕňom v oku obidvoch týchto vládnucich ministrov. Carihradský patriarcha Chrizostom tak stratil priazeň dvora i samotnej cisárovnej Euxodie a bol poslaný do vyhnanstva.

V tom čase vládol biskup - pápež Anastáz, /399-400/, ktorý nariaďoval, aby bola prísne dodržiavaná kňazská disciplína a celibát. Nariadil tiež, aby veriaci počas čítania Evanjelií stáli.

Po r. 400; ako tvrdia historici, cisár Honorius ostro potlačoval akékoľvek pohanské zvyky a zakázal obetovať pohanským bohom pod trestom smrti. V týchto rokoch sa objavuje učenie Pelágiusa a Celestiusa. Neuznávali dedičný hriech a obeť Pána na Golgote považovali za zbytočnú. Až synoda /snem/ v Miláne r. 416 odsúdila jednoznačne toto učenie a vylúčila z cirkvi týchto bludárov a všetkých ich prívržencov.

Vodca Gótov, /východogermánsky kmeň/, Alarich v r. 410 obsadil Rím a dovolil svojim vojakom rabovať všade okrem kostolov. Kto sa neskryl do nich, väčšinou na to doplatil svojím životom. Krv vraj tiekla potokmi, bolo toľko mŕtvych, že nebolo času ich pochovávať a tak ležali po uliciach. Za týchto čias, kedy bol biskupom - pápežom Inocent, /401-417/ sa formuje učenie ohľadom vysluhovania sviatosti posledného pomazania a sviatosti birmovania. O jeho nástupcovi Zosimovi, /417-418/ kronikári zaznamenali, že nariadil, aby vo farských kostoloch na Veľkú noc horela veľkonočná svieca tzv. „pascal“, a že zakázal kňazom obchodovať. Po jeho smrti nastali problémy pri voľbe nástupcu a tak väčšinou zvolený Bonifác /418-422/ mal protipápeža zvoleného menšinou.

Bolo treba zaviesť pevné pravidlá voľby a tak sa napokon cisárom uznaný Bonifác zasadzoval za jednohlasnú voľbu. Voľba sa má opakovať dovtedy, kým sa všetci voliči nezhodnú na jednom kandidátovi. To, že sa rímsky biskup považoval za vodcu celej cirkvi vidieť z Bonifácovho listu carihradskému patriarchovi, kde píše: „ Čím je hlava pre telo, tým je Rím pre cirkev!“ Formuje sa učenie o vigíliách /predvečer pôstneho obdobia/, pôstoch pred sviatkami niektorých martýrov. Ich pamiatka sa má pripomínať pôstom a nie hostinami. V r. 422. 4. septembra Bonifác zomiera.

Jeho nasledovníkom, biskupom – pápežom sa stáva Celestín I. /422-432/. Za zmienku stojí popísať okolnosti, ktoré charakterizovali túto dobu a predchádzali vzniku „Islámu“.

Na východe súperili o prvenstvo vo vedení cirkvi carihradský a alexandrijský patriarcha. Na západe mal Rím starosti s gótskymi, vandalskými a húnskymi kmeňmi, ktoré chcel skrze Evanjelium priviesť ku kresťanstvu i násilím. Na bohatom východe sa naopak viedol boj ideový. Doslova „pitvali“ Evanjeliá, rozoberali slovíčka, do takej miery, že nastali roztržky, zvady a oddeľovanie sa. Toto sa prejavilo i vo svetskom živote. Ak bol pri moci človek, ktorému mu bola bližšia pravovernosť, podriaďoval tomu i svoje rozhodovanie vo vedení, a to platilo i naopak /ak bol pri moci človek, prikláňajúci sa k Rímu/. Výsledkom bolo roztrhanie východnej cirkvi na rôzne sekty, čo bolo z istého pohľadu, živnou pôdou pre vznik „Islámu“. Avšak tak jednoducho sa vznik Islámu, vysvetliť nedá, vrátim sa preto k nemu v samostatnej téme, kde prekvapivé fakty ukazujú na úzke spojenie zámerov Ríma pri učení, ktoré sa napokon vymklo spod kontroly a dnes predstavuje jedno z najväčších konkurenčných náboženstiev katolicizmu.

V r. 428 patriarcha Nestórius vystúpil proti učeniu, že Mária je Bohorodička a zastával názor, že Kristus bol po Márii človekom. Okamžitá reakcia Ríma odsúdila tento názor na synode /sneme/ v Ríme r. 430, a odsúdila Nestória vylúčením z cirkvi. Definitívne riešenie a uzákonenie „Božej rodičky“, však priniesol až snem v Efeze. Na dôkaz správnosti a potvrdenie rozhodnutia tohoto snemu dal Sixtus III. /432-440/ postaviť nový kostol zasvätený panne Márii a dal prestavať baziliku panny Márie Snežnej. Najväčším kostolom z tej doby, zasväteným panne Márii je až do dnes „Santa Mária Maggiore“. Tu sú opatrované relikvie betlehemských jasličiek, sú tu nádherné mozaiky vyobrazujúce život a detstvo panny Márie. Za jeho pôsobenia bol postavený chrám „sv. Petra v okovách“. Ide o chrám, kde sú ako relikvie uložené okovy, ktoré mal na sebe Peter počas svojho väznenia. Sixtus III. zomiera 19. augusta 440. Prichádza obdobie, kedy zaniká rímska ríša.

Kresťanstvo 440-498

Vandali a Góti naďalej pustošia Taliansko. K nim sa pridáva kráľ Atila so svojimi húnmi. Na jar 451 prekročil Alpy. Obsadzuje severné Taliansko a cisár sa presúva do Ríma. Atila, prenasledovateľ kresťanov prijíma po ohlásení sa, pápeža Leva I. /440-461/ v júli 452 v okolí mesta Mantue. Výsledkom tohoto stretnutia bol odchod Atilu z Talianska.

Cisár v Ríme dal zavraždiť svojho najvyššieho generála Aecia. Po niekoľkých dňoch však zavraždili aj cisára a na trón nastúpil Maximus. Chcel prinútiť vdovu po cisárovi, aby si ho zobrala za manžela. Ona odmietla a z pomsty privolala na pomoc kráľa Vandalov Genzericha. Tento barbar vtiahol r. 455 do Talianska a smeroval do Ríma. Keď sa priblížil, oproti mu išiel papež v sprievode svojich kňazov. Po rozhovore Genzerich ustúpil od vyvraždenia Ríma, ale dovolil svojim vojakom 14 dní rabovať. Čo sa nepodarilo ukryť, zlato, striebro, šperky, bolo ukradnuté.

V cirkvi sa v tých časoch šírili bludné učenia pochádzajúce od španielskych biskupov, ktoré sa opieraly o hvezdárstvo a magické sily. /Priscilianisti/.

Stále problémy s ariánmi, /ktorí neuznávali božskosť Krista/ a nestoriánmi /ktorí svedčili o Kristu ako Bohu a aj človeku/ vyvolali reakciu carihradského mnícha Eutychusa, ktorý začal učiť, že v Kristovi božská prirodzenosť zatlačila do úzadia jeho ľudskú prirodzenosť, ktorá v ňom zmizla. Toto sa nazýva monofyzitizmus, učenie o jednej prirodzenosti Krista. Tým sa Eutychus dočkal exkomunikácie z cirkvi Carihradským koncilom r.448.

Eutychus prosil o záchranu alexandrijského patriarchu Dioskura, ktorý zvolal na jeho podnet do Efezu snem /r.449/. Snem bol okamžite označený Levom I./440-461/ ako „zbojnícka synoda“, pretože nebol zvolaný pápežom. Na tomto sneme sa zúčastnil aj Cisár Teodosius. Výsledky snemu v Efeze boli vyhlásené za neplatné na ďaľšom sneme v Chalcedone 451 , ktorý bol už zvolaný pápežom.

Tu sa potvrdzuje učenie, že Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek, narodený z nepoškvrnenej panny. Aby bolo toto učenie dodržiavané, vysiela pápež /prvýkrát v histórii/ svojho námestníka, biskupa Julia do Carihradu. A tak vzniká funkcia papežského vyslanca, nuncia pri cisárskom dvore. Tento krok sa ukazuje ako vysoko prezieravý. Biskup Július usilovne hlási do Ríma všetky politické a cirkevné udalosti východu. Lev I. s prívlastkom Veľký, odsúdil násilie a otroctvo, bdel nad mravmi kňažstva a vydal smernice o kresťanskom manželstve. Do dnes sa zachovalo 173 jeho listov a 97 prepisov jeho prejavov.

Jeho nástupca Hilarius I./461-468/ vyhlásil: „Nie rozšírenie panstva očakáva od nás Boh, ale zisk duší!“

Počas nasledujúcich rokov usilovne opravovali to, čo poničili vandali a góti. Zaujímavosťou je, že na pápežskom dvore v tom čase pôsobil hvezdár Viktor Akvitanský a ako vieme, hvezdárstvo je úzko spojené s veštením a modlárstvom.

Na biskupský - pápežský stolec zasadá Simplicius /468-483. Jeho 15- ročné vedenie charakterizoval pokoj, napriek tomu, že západo-rímska ríša sa rozpadla. Ďalej vlažnosť veriacich, ktorým bolo jedno kto vládne ako cisár, i na čele cirkvi. Na vysokých postoch stále pretrvával boj o prvenstvo medzi Carihradom a Rímom. Snažil sa presadiť nariadenie, podľa ktorého by mali byť pri voľbe pápeža prítomní i panovníci. Chcel tak predísť nepokojom a tzv. „dvoj-, troj-, papežstvu, ku ktorému dochádzalo, pretože jeden kandidát bol menovaný cirkvou a iný cisárom. Zomrel 10. marca 483.

Pred koncom 5 storočia nastali v Carihrade nepokoje medzi ariánmi a katolíkmi. Prišlo to tak ďaleko, že pri prenasledovaní katolíkov im bol vyrezávaný jazyk, aby nemohli chváliť Ježiša, ktorého božstvo ariáni popierali. V r. 492 zomiera pápež Félix II./483-492/, ktorý je ako jediný pochovaný v rodinnej hrobke.

Jeho nástupca Gelázius I./492-496/ bol teológom a dejepiscom. Zakázal čítať apokryfné listy apoštolov, ktorých v tej dobe kolovalo medzi ľudom veľa. Potvrdil výroky Damasa /366-384/ o prvenstve Ríma a právomociach patriarchov nad ostatnými biskupmi.

Prívrženci senátora Andromacha sa snažili v Ríme obnoviť pohanské slávnosti „Luperkálie“. Pri nich sa ľudia obliekali do zvieracích koží a šibali ženy posvätným remeňom. Gelázius zaviedol namiesto nich nový Mariánsky sviatok, Hromnice. Pri jeho slávení sa pri procesii s posvätenými sviečkami očakáva ochrana pred nešťastiami a chorobami. Zomrel 21. novembra 496.

Anastáz II. /496-498/ si pri svojom zvolení zaumienil, že privedie východných kresťanov pod rímske vedenie. Vyslal preto dvoch biskupov do Carihradu, aby oznámili cisárovi jeho zvolenie s ponukou, zmierenia. Ponuka sa týkala uznania platnosti vysviacky kňazov Akáciom. Tento krok, mu veľmi priťažil medzi duchovnými v Ríme, ktorí považovali východných bratov za zblúdencov. Kuriozitou je v tomto období spôsob prijatia Evanjelia kráľom Chlodvigom. Tento francúzsky kráľ sa spolu s takmer 3 tisíckami šľachtických rodín dáva v Remeši pokrstiť. Dôvod, prečo k takémuto kroku došlo, bol sľub kráľa svojej manželke, že ak vyhrá vojnu nad Alemanmi /nemci/ dá sa na kresťanstvo...Vojnu vyhral, sľub dodržal. Cesty Božie sú nevyspytateľné.

Či bol však skutočným kresťanom...?

Faktom je, že týmto krokom vstupuje francúzsky národ do kresťanského sveta a zaujíma popredné miesto v dejinách kresťanstva.
váš príspevok

Pridávať príspevky môžu iba zaregistrovaní účastníci fóra.

Som zaregistrovaný

nick: heslo:
zostať trvalo prihlásený    
Nie som zaregistrovaný

Vaša prezývka:  

Po zaregistrovaní budete automaticky presmerovaní do tejto témy.

najnovšie príspevky na celom fóre

dnes, 00:55,  V tom máštaké myšlienky ako ja. Asi je viac takých ľudí.... Dovidenia. xD
dnes, 00:47,  No, aj ja som dnes videla ten červený záchranarský. .. pekne pristával. .. alee, videla som...
dnes, 00:44,  To je ešte nič, počkaj o pár rokov. :-) Teraz máš ešte taký bezstarostný medový život...
dnes, 00:43,  ...alebo nič, lebo iba povieš, že ja prvý nidky nezačínam, to si zapíš za uši..!!!!.....
dnes, 00:43,  Ja som dnes tak hľadela na záchranársky vrtuľník, a od srdca som si priala, aby záchrana...
dnes, 00:42,  Jooooj, Milan, m9žem Ti niečo poovedať? *21
dnes, 00:42,  On je horský pes.
dnes, 00:40,  Ja som povybavovala dneska veci v meste, a ptm som doma zaspala na hodinu. .. tak teraz nespím....
dnes, 00:39,  A teba čaká priadza. Odviazať uzol, istiť slovom, pripraviť cestu do snov. *18
dnes, 00:38,  Som vravela Leovi synovcovi, že nemocnica hovorí: "dobrý deň ľudkovia, ak budete zdravo...
dnes, 00:37,  Keď budeš staršia, a pracovne budeš musieť nastupovať na skorú rannú smenu, budíček o 4...
dnes, 00:33,  Minulosť nemá ísť? *14
dnes, 00:32,  Jarooo, v tomto je môj vzor. .. xD ako on chodí spávať. =D Pozzdravujem Ťaaa..,*29
dnes, 00:31,  Azda tam bude aj gazda. *04
dnes, 00:31,  Ešte nechoď.
dnes, 00:30,  spanilá jazda *29
dnes, 00:29,  Čítala som,' čo bolo v minulosti, na to zabúdam. Začnínam deň úplne nanovo.' Papa...
dnes, 00:29,  Na bielom tátošovi. *04
dnes, 00:29,  Kráľa. *19
dnes, 00:28,  Ešte poseď Zuzuľa. *05
neprehliadnite
df.sk na Facebooku
vyhľadávanie
 
Žena sa vydáva s nádejou, že manžela zmení. Ale on sa nemení.
Muž sa žení s nádejou, že sa žena nezmení. Ale ona sa mení.
Prevádzkuje df.sk | TOPlist
(92 308 bytes in 0,311 seconds)