Hoď ma hore
prihlásenie:
Registrácia  |  Zabudnuté heslo
tu sa nachádzate: hlavná stránka  politika  téma
kategórie:  

Bratovražedná vojna

13
reakcií
129
prečítaní
Tému 18. februára 2020, 21:54 založil Kasafran.

podobné témy:

názov témy
posledná
reakcií
19. 11. 2008
43
24. 03. 2016
8
07. 10. 2015
6
07. 06. 2015
15
07. 12. 2014
35
 
 


1.
označiť príspevok

Kasafran
   18. 2. 2020, 21:54 avatar
Bratovražedná vojna (Všeslovanská vzájomnosť alebo vzájomná nevraživosť)
Pavol Janík:
18. februára 2020

Vzhľadom na pretrvávajúci vývoj najmä na Ukrajine a v Poľsku, kde pod zámienkou dekomunizácie, deboľševizácie či desovietizácie narastajú neonacistické tendencie, sa stáva stále aktuálnejším môj článok, ktorý som pôvodne publikoval v internetovom časopise Humanisti.sk 23. 7. 2014.

Vzhľadom na to, že všetci ľudia sú si bratia, je každý ozbrojený konflikt bratovražedný, hoci zvyčajne sa uvedený pojem používa na označenie občianskych vojen a silových konfrontácií spoločenstiev, ktoré sú si historicky a kultúrne veľmi blízke, prípadne priamo etnicky spríbuznené.

Je zrejmé, že vnútorné spory majú vždy vonkajších podnecovateľov, ale aj ich horlivých domácich nasledovateľov. Už prvý známy stratég Sun-c‘ pred 2 500 rokmi pokladal vyvolávanie rozporov medzi rozličnými spoločenskými vrstvami a generáciami na strane protivníka za účinný prostriedok vedenia tajnej vojny, teda za efektívny nástroj na oslabenie konkurenčných mocenských kapacít.

V načrtnutých súvislostiach sa zámerne vyhýbam kategórii nepriateľ, lebo podľa klasických teórií a overených skúseností štát nemá trvalých spojencov a má iba trvalé záujmy. Vzhľadom na neraz potvrdený fakt, dozaista bude sprievodným znakom medzinárodných vzťahov nekonečný kolotoč vzájomného podozrievania a špehovania aj medzi spriatelenými krajinami, lebo ani jedna z nich sa nechce dať nepríjemne prekvapiť skrytými aktivitami kohokoľvek.

Výbušná situácia na Ukrajine znova priblížila svet na okraj nekontrolovateľného požiaru, z ktorého môže vzbĺknuť globálny konflikt vedený všetkými zbraňovými systémami, už desaťročia garantujúcimi niekoľkonásobné vzájomné zničenie, teda zánik civilizovaných foriem života na našej planéte. Pod zväčšovacím sklom potenciálnej apokalypsy nadobúdajú zreteľnejšie kontúry aj udalosti uplynulých desaťročí – nielen bratovražedná vojna v niekdajšej Juhoslávii, ale aj náhle vyhrotenie ústavnej krízy v niekdajšom Československu, ktorá - našťastie - vyústila do pokojného riešenia v rámci rokovaní politických reprezentácií ČR a SR.

Vývoju v našich podmienkach treba venovať pozornosť, lebo doteraz sú viaceré dôležité dejinné javy rozlične interpretované, a tak sa môžu - v blízkej či, vzdialenejšej budúcnosti - stať príčinou nepredvídaných kolízií. V zahraničí, aj u nás, sa dodnes pertraktuje zjednodušená predstava, že československá federácia existovala 70 rokov a jej existenciu ukončila vlna slovenského nacionalizmu začiatkom 90. rokov 20. storočia. Základné vzdelanie však každému umožňuje poznať podstatne zložitejší vývin štátoprávneho usporiadania Československa, vrátane peripetií počas II. svetovej vojny a konštituovania federácie, ako výsledku demokratizačného procesu v roku 1968 s účinnosťou od 1. 1. 1969.

V rámci veľmocensky koordinovaných strategických metamorfóz strednej a východnej Európy v roku 1989 - po Poľsku, Maďarsku a Východnom Nemecku - nastali zásadné politické zmeny aj u nás. Niekdajšieho prominentného disidenta Václava Havla 29. 12. 1989 komunistami ovládané Federálne zhromaždenie (FZ) jednomyseľne zvolilo za prezidenta Československej socialistickej republiky. K prioritám jeho pôsobenia patrilo úsilie zrušiť právo veta Snemovne národov FZ, čiže odstrániť zákaz majorizácie, teda fakticky anulovať federatívny systém. To je kľúčový moment, ktorý viedol k následnému rozdeleniu dovtedajšieho spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Nechcem zanedbať iné aspekty pohybu, ktorý sa javí aj ako zavŕšenie emancipácie Slovenska a získanie jeho medzinárodnoprávnej subjektivity v plne demokratických podmienkach. Na pozadí politických rozhodnutí, ktoré predišli ďalšiemu mediálnemu stupňovaniu spoločenského napätia a eskalácii racionálne nekorigovaných emocionálnych prejavov, vnímam pertraktované hodnotenie ako prijateľné. Lenže nemožno prehliadnuť aktivity emisárov, ktorí prišli z viacerých krajín (vrátane USA) a ktorí sa dodnes podieľajú na programovom dlhodobom problematizovaní nielen česko-slovenských vzťahov, ale aj na sústavnom komplikovaní prezentácie našej vlastnej relatívne nedávnej histórie.

Aby som bol presnejší a zrozumiteľnejší - kladný postoj k Slovensku a porozumenie pre jeho vitálne záujmy, by nikdy nemali znamenať negatívny postoj vo vzťahu ku komukoľvek, najmä k susedným krajinám a osobitne k nám prirodzene a mimoriadne blízkej Českej republike. Zároveň chápanie geopolitických siločiar II. svetovej vojny by nikdy nemalo znamenať ospravedlňovanie pronacistického režimu vojnovej Slovenskej republiky a spochybňovanie protifašistického odboja - predovšetkým Slovenského národného povstania.

V čase kataklizmy na Ukrajine si s ešte výraznejšou naliehavosťou uvedomujem, že poslaním oných emisárov zo zahraničia nebolo a nie je iba nevinné prebúdzanie zdravého sebavedomia, ale aj nebezpečné povzbudzovanie nezvládnuteľnej nevraživosti. Nerád by som niekomu z nich krivdil, ale určite sú medzi nimi takí, ktorí rátali a rátajú s možnosťou vyvolania násilia. Zatiaľ sa - našťastie - aspoň na Slovensku prerátali, ale hra so zápalkami pokračuje.

Vízia všeslovanskej vzájomnosti mala aj doteraz vážne trhliny - napríklad v tradičnom poľskom postoji k Rusku, alebo v tragických konfliktoch južných Slovanov. V čase aktuálneho vývoja na Ukrajine je dozaista myšlienka slovanskej svornosti - a tobôž jednoty - už úplne mŕtva. O to živší by mal byť humanistický slogan Ján Kollára:
„Keď zavoláš Slovan, nech sa ti ozve človek!“
A dovolím si poznamenať, že v čase, keď je svet vďaka moderným komunikačným prostriedkom naozaj globálnou dedinou, by sa človek nemal správať ako agresívne zviera, schopné zničiť našu planétu, ktorá je možno jediným životodarným miestom v mrazivom tichu vesmíru.

S odstupom času, ktorý uplynul od pôvodného uverejnenia môjho článku na portáli Humanisti.sk 23. 7. 2014, sa zvýraznili viaceré siločiary geopolitických gravitačných polí kľúčových globálnych hráčov. Logicky možno predpokladať, že postavenie niektorých území z hľadiska reálnej politiky bude pretrvávať bez ohľadu na to, čo si o tom myslí Brusel alebo Washington, s čím už majú medzinárodné vzťahy dlhoročné skúsenosti.

Príkladom môže byť Severocyperská turecká republika, ktorá je de facto nezávislý štát, alebo ostrov Taiwan, ktorý používa oficiálny názov Čínska republika, nehovoriac o Kosove, ktoré Slovensko tiež neuznáva ako samostatný štát a považuje ho za súčasť Srbska. Podľa zaužívanej diplomatickej praxe má Taiwan v zahraničí namiesto veľvyslanectiev zastupiteľské úrady, čo je len hra slov, lebo v slovenčine je veľvyslanectvo zastupiteľský úrad vedený veľvyslancom.

V načrtnutom kontexte sa musí Kyjev zmieriť s tým, že po krvavom štátnom prevrate organizovanom zo zahraničia, definitívne stratil kontrolu nad niektorými svojimi dovtedajšími časťami. Vzhľadom na stupňovanie tlaku proti právam menšín, najmä proti Rusom a Maďarom sa dá predpokladať, že proces rozpadu Ukrajiny ešte nie je ukončený.

Mgr. art. Pavol Janík, PhD.

pavoljanik.sk Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


7.
označiť príspevok

Lemmy muž
   18. 2. 2020, 22:22 avatar
Keď sa spomína Janík, tak ku A pridám i B.

Pavol Janík uverejnil pamflet: www.humanisti.sk Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


8.
označiť príspevok

Osvietený muž
   18. 2. 2020, 22:33 avatar
Pavol Janík potrebuje lieky aspon take ako berie Kasafran


2.
označiť príspevok

Osvietený muž
   18. 2. 2020, 21:58 avatar
Bratovražedná vojna (Všeslovanská vzájomnosť alebo vzájomná nevraživosť)   

Katynský masaker alebo Katynská masakra je pomenovanie masových vrážd poľských vojakov a civilistov počas druhej svetovej vojny, spáchanej sovietskou tajnou službou (NKVD) a armádou. V Katynskom lese (neďaleko obce Katyň) bolo začiatkom roka 1940 NKVD popravených asi 20 000 - 26 000 zajatých poľských dôstojníkov, policajtov, kňazov a príslušníkov inteligencie, ktorí boli odvedení do ZSSR počas obsadenia a neskoršej okupácie časti Poľska v roku 1939. Tento vojnový zločin je jednou z najväčších tragédií v novodobých dejinách Poľska a stále zaťažuje poľsko-ruské vzťahy.

Predohra

V čase, keď sa Poľsko bránilo proti útoku Nemecka, začali Sovieti 17. septembra s obsadzovaním jeho východných území podľa tajných dodatkov k paktu Ribbentrop-Molotov medzi Nemeckom a ZSSR. Počas potláčania posledného poľského odporu sa do ruského zajatia dostalo asi 250 000 Poliakov, ktorí boli deportovaní na územie Sovietskeho zväzu. Väčšina z týchto zajatcov bola neskôr prepustená, ale mnoho prominentných príslušníkov poľskej armády a policajného zboru zostalo uväznených v táboroch v Starobieľsku, Kozeľsku a Ostaškove a ďalšie tisíce poľských civilov bolo väznených v iných táboroch na území ZSSR. Zajatci boli spočiatku vystavení sovietskej propagande, ktorá sa ich mesiace snažila prednáškami, diskusiami a propagačnými akciami prevychovať a nadchnúť pre sovietsky systém.[1] Časť z nich sa však odmietala sovietskej „prevýchove“ podriadiť. Práve tieto osoby, ktoré odmietali spoluprácu so sovietskymi inštitúciami boli považované pre ZSSR za potenciálne nebezpečné.
Masaker

Stalin pôvodne neplánoval väčšinu Poliakov vôbec prepustiť. V súlade s jeho predošlou politikou, ktorú aplikoval na konci 30. rokov počas veľkého teroru bolo možné očakávať, že nebezpečný poľský dôstojnícky zbor zlikviduje ako celok. Keďže bolo oprávnené očakávať, že veľká časť zajatých dôstojníkov sa po prepustení zapojí do podzemného hnutia a bude vyvíjať protisovietsku činnosť.[2] Aj predošlé prenasledovanie počas veľkého teroru sa z veľkej časti dotklo poľskej menšiny, žijúcej v západných častiach ZSSR.[2]

V októbri zajatcov vypočúvala NKVD a snažila sa ich získať na svoju stranu. Väčšina zajatých však odmietla spoluprácu a prejavila odpor ku komunizmu. Boli klasifikovaní ako nepriatelia ľudu a Ústredný výbor komunistickej strany ZSSR na čele so Stalinom 5. marca 1940 rozhodol o ich poprave zastrelením. Týmto sa mala zlikvidovať poľská elita, ktorá by neskôr mohla prekážať pri zavádzaní komunizmu.

Popravy začali koncom marca 1940[3] Pokračovali likvidáciou tábora v Kozeľsku, ktorú NKVD začala 3. apríla 1940. Zajatci boli prevezení a popravení v Katynskom lese, asi 14 km západne od Smolenska, blízko železničnej stanice Gnezdovo. Miesto nebolo vybrané náhodne, lebo Katynský les bol miestom popráv sovietskych občanov počas nedávneho veľkého teroru[4]. Nasledoval tábor v Starobieľsku. Zajatcov previezli do Charkova, tam ich popravili a pochovali. Zajatci z Ostaškova boli popravení v meste Tver. Vrátane ostatných táborov s civilnými väzňami bolo popravených okolo 21 857[4] až 26 000 osôb. V počte popravených bolo aj 300[5]-500 osôb z územia Česko-Slovenska (prevažne etnických Poliakov). Jednou z osôb, ktorým sa podarilo vyhnúť poprave bol napr. Józef Czapski.
Príkaz k vražde podpísaný Stalinom, najvyšším sovietskym predstaviteľom, Klimentom Vorošilovom, významným maršalom Červenej armády, Molotovom, sovietskym diplomatom, a tiež Anastázom Mikojanom, členom Štátneho výboru obrany. Na ľavej strane dokumentu je poznámka „za“ (v zmysle súhlasu) umiestnená za podpisom Michaila Kalinina a Lazara Kaganoviča.

Odhalenie

Po napadnutí ZSSR nacistickým nemeckom v lete 1941 sa Sovietsky zväz pripojil k protihitlerovskej koalícii. Z Poľska a Sovietskeho zväzu sa zrazu stali spojenci. V auguste 1941 začala vznikať Poľská armáda v ZSSR. Podmienkou dohody medzi ZSSR a Poľskou exilovou vládou bolo prepustenie poľských zajatcov. Mnohí z nich však chýbali.

V lete roku 1942 boli objavené prvé telá poľských dôstojníkov na Nemcami obsadených územiach v Katyni. Na jeseň 1942 sa Nemci dozvedeli o masových hroboch a v marci 1943 začala pracovať 12-členná Medzinárodná komisia Červeného kríža, iniciovaná Nemeckom, na čele s prof. Dr. Buhtzom (jej členom boli aj prof. F. Hájek a spisovateľ F. Kožík za Protektorát Čechy a Morava a patológ a spisovateľ prof.František Šubík za Slovenskú republiku. Neskôr bol na miesto prizvaný aj Gustáv Husák.[3][6]

Medzinárodná komisia pripísala zločin Sovietskemu zväzu. 13. apríla 1942 priniesol Berlín senzačnú správu, že obeťami boli poľskí dôstojníci popravení strelou do tyla a niektorí aj prebodnutí trojhranným bodákom ruského typu, ruky mali vzadu zviazané ruským motúzom. [3] V časoch neslávne známej Goebbelsovej propagandy tomu však veľa ľudí (ako napr. Husák) odmietali uveriť.

Moskva obvinila z masakry Nemcov a nepriamo dokonca poľskú exilovú vládu v Londýne, s ktorou prerušila diplomatické styky. Otázka, kde zmizlo 14 552 dôstojníkov nebola zodpovedaná.[3] Po oslobodení Smolenska Červenou armádou ZSSR vytvoril Zvláštnu komisiu na vyvrátenie záverov nemeckej komisie, ktorá sa snažila zamiesť stopy vlastných zločinov. Na čele sovietskej komisie bol Stalinov osobný lekár Burdejko. Správa v prospech ZSSR bola podpísaná 24.1. a uverejnená 30.1.1944.[3]

Na Norimberskom procese sovietsky žalobca Rudenko (sám namočený do zločinu) predniesol obžalobu, vypracovanú Štátnou prokuratúrou ZSSR, ktorou bol zo zločinu obvinený Wehrmacht. Od 1.7.1946 sa Katyn prerokovávala 3 dni, ale nepodarilo sa predložiť presvedčivý dôkaz o nemeckej vine, tak západní žalobcovia prípad Katyn z rokovania vyradili.[3]

Sovietsky zväz priznal zodpovednosť až v roku 1990, kedy Gorbačov povedal, že ide o najväčší zločin stalinizmu.[3] V roku 1989 bol na mieste masakru vystavaný pamätník.[4] Následne boli označené aj ostatné masové hroby a boli vydané kópie kľúčových dokumentov, vrátane rozhodnutí o likvidácii zajatcov podpísaných vedením ZSSR. Dodnes ešte neboli sprístupnené všetky ruské archívy a nebol odsúdený žiaden z vinníkov. Zodpovedné osoby však už v danej dobe nežili.
Ospravedlnenie

Vyšetrovanie vykonané generálnou prokuratúrou Sovietskeho zväzu v rokoch 1990-1991 a neskôr generálnou prokuratúrou Ruskej federácie v rokoch 1991-2004 potvrdilo zodpovednosť sovietskych orgánov za masakre. Vyšetrovanie potvrdilo smrť najmenej 1803 poľských občanov, avšak neklasifikovalo tento masaker ako vojnový zločin. Vyšetrovanie bolo uzavreté z dôvodu, že páchatelia masakru už bol mŕtvi, a pretože ruská vláda neklasifikovala mŕtvych ako obete stalinských represií a odmietla ich rehabilitáciu[7].

26. novembra 2010 štátna duma Ruskej federácie vydala vyhlásenie „O Katynskej tragédii a jej obetiach.“, v ktorej priznáva vinu za masové popravy poľských občanov zločinom stalinskému režimu, pričom dodáva, že priamu zodpovednosť za popravy niesol sám Stalin a ďalší vyšší predstavitelia krajiny.[8] Niektoré dôkazy o zodpovednosti sovietskych orgánov zverejnil v roku 1990 Boris Jeľcin. Ako jeden z prvých predstaviteľov Ruska o Stalinovej zodpovednosti za masové vraždy hovoril verejne prezident Medvedev na jar 2010.


3.
označiť príspevok

Osvietený muž
   18. 2. 2020, 22:00 avatar
Bratovražedná vojna (Všeslovanská vzájomnosť alebo vzájomná nevraživosť)            

Hladomor na Ukrajine v rokoch 1932 – 1933 (po ukrajinsky Holodomor[pozn 1]) bol hladomor, ktorý postihol vidiek Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky v rámci Sovietskeho zväzu v roku 1932. Bol súčasťou hladomoru v Sovietskom zväze v rokoch 1932 – 1933, ktorý postihol viaceré poľnohospodárske oblasti krajiny (Severný Kaukaz, Povolžie, Kazachstan, južný Ural a západnú Sibír). Ukrajinský hladomor bol jedným z dôsledkov Stalinskej politiky kolektivizácie poľnohospodárstva, ktorú Stalin inicioval začiatkom 30. rokov 20. storočia s cieľom likvidácie súkromného vlastníctva poľnohospodárskej pôdy na úkor štátom kontrolovaných kolchozov v rámci prvej päťročnice a industrializácie hospodárstva.

Faktom na celej udalosti bolo to, že sa celej tragédií hladomoru dalo predísť.[pozn 2][pozn 3] Stravy bolo dostatok, ale štát systematicky konfiškoval jej väčšinu pre vlastné potreby. Keď sa v roku 1932 ozvali ukrajinskí komunisti, dožadujúci sa zvýšenia výroby obilia, ktorú Stalin plnil len na 44 %, začali sa vyskytovať prvé problémy a na následky hladomoru zomierali prví ľudia.

Navyše o ľahostajnosti režimu k ľudskému utrpeniu, cenou ktorých sa uskutočňovala Stalinova politika, svedčil rad opatrení, ktoré vláda Sovietskeho zväzu v roku 1932 začala uskutočňovať. V auguste toho roku stranícki aktivisti dostali právo skonfiškovať zrno v kolchozoch a ten istý mesiac bol prijatý aj hanebný zákon, ktorý určoval trest smrti v prípade rozkrádania „socialistického majetku“. Pri zmiernení podmienok sa takéto „protištátne zločiny“ trestali 10 rokmi nútených prác v gulagoch. Aby roľníci neopúšťali svoje kolchozy a nehľadali si stravu niekde inde, nakoľko v novembri roku 1932 bol zavedený zákon, ktorý zakazoval roľníkom čerpať zrno, až kým nebude splnený plán štátnych zásob, bol zavedený tzv. režim vnútorných pasov.

Hladomor, ktorý sa počas roku 1932 postupne rozširoval, dosiahol svoj vrchol začiatkom roka 1933, kedy mala päťčlenná roľnícka rodina k dispozícii na konzumáciu 80 kg zrna (1,7 kg/os.), a to do nasledujúcej úrody. V prípadoch, keď obilie nezvýšilo, roľníci jedli mačky, psov, myši, kôru, listy, ba dokonca splašky. Často sa ľudia nevyhli ani kanibalizmu.[

Aj napriek tomuto, stranícki aktivisti pokračovali v konfiškovaní chleba bez toho, aby brali ohľad na dôsledky hladomoru v dedinách, v ktorých obyvateľstvo postupne vymieralo.

Stalin a jeho spolupracovníci sa na všetko pozerali úplne inak:
„ Medzi roľníkmi a našou mocou pokračuje tvrdý boj. Je to boj na život a na smrť. Tento rok sa stal skúškou našej sily a ich vytrvalosti. Hladomor im ukázal, kto je tu domáci pán. Hladomor stál milióny životov ľudí, ale systém kolchozov zostane fungovať navždy. My sme vyhrali vojnu! “

Sovietske archívne materiály o hrozivých výsledkoch hladomoru na Ukrajine zaryto mlčia alebo sú nedostupné.[pozn 5] Preto je zložité zistiť, koľko ľudí počas rokov 1932 – 1933 umrelo. Odhaduje sa však, na základe demografického výpočtu Ukrajincov, že to na Ukrajine mohlo byť až 3 – 6 miliónov ľudí. Boli však aj oblasti, ktoré hladomor rokov 1932 – 1933 vôbec nepostihol, najviac však utrpela Ukrajina. Jeden z faktorov prečo tomu bolo tak, pramení v prvej päťročnici, v ktorej sa píše, že „Ukrajina bude slúžiť ako kolosálne laboratórium pokusom nových foriem sociálno-ekonomickej a výrobno-technickej prestavby vidieckej ekonomiky celého Sovietskeho zväzu.“

Ukrajinský vidiek, tradičný a jeden z najrozvinutejších roľníckych regiónov krajiny sa kolektivizácii svojho majetku bránil. Preto práve na Ukrajine – tak ako nikde inde – komunistický režim uskutočňoval svoju politiku so všetkými jej hrôzostrašnými následkami rýchlejšie[chýba zdroj], než v ostatných republikách.[pozn 6] Hladomor na Ukrajine bol pre Stalina prostriedkom oslabenia ukrajinského nacionalizmu. Je pochopiteľné, že spojenie nacionalizmu s roľníctvom neostalo bez povšimnutia sovietskeho vedenia. Stalin hovorieval, že „roľnícka otázka bola základom jadra národnej otázky... Vo svojej podstate sa národná otázka rovnala otázke roľníckej.“ Preto možno prísť k záveru, že Stalin pokladal v lepšom prípade smrť miliónov ľudí za nevyhnutnú cenu industrializácie a hladom bojoval proti všetkým nepriateľom v tejto obzvlášť neobľúbenej časti Sovietskeho zväzu akou Ukrajina vždy bola.

Informovanie o hladomore v rámci Sovietskeho zväzu bolo pokladané za podkopávanie budovania socializmus v krajine, teda kontrarevolučnú činnosť, ktorú bolo možné trestať najvyššími trestami.[1] Niektoré zahraničné periodiká západných krajín tiež zamlčali jeho veľkolepý rozmer. Mnohí ľudia na západe totiž ťažko dokázali pochopiť, že v tom čase, keď sa v Sovietskom zväze exportovalo zrno a odmietala sa zahraničná pomoc, môže na Ukrajine dôjsť k hladomoru. Vtedajšia situácia v Sovietskom zväze tomu však nasvedčovala.


4.
označiť príspevok

Osvietený muž
   18. 2. 2020, 22:02 avatar
Maďarské povstanie alebo Maďarské ľudové povstanie alebo Maďarská revolúcia bolo násilne potlačené ľudové povstanie v Maďarsku v roku 1956 proti vláde komunistickej strany a pomerom, ktoré vnucoval Sovietsky zväz.

Po východonemeckom povstaní z roku 1953 a povstaní robotníkov v Poznani v roku 1956 ide o v poradí tretí veľký a násilne potlačený protest proti komunistickému režimu vo Východnom bloku. V Maďarsku išlo o celonárodné povstanie, ktorého hlavným cieľom bolo dostať sa spod vplyvu okupácie ZSSR (najmä vystúpiť z Varšavskej zmluvy a získať neutralitu).

Začiatok povstania - 23. október
Imre Nagy

Dňa 23. októbra sa v Budapešti konala asi 200 tisícová demonštrácia na podporu zmien, ku ktorým dochádzalo v Poľsku. Dav sa najprv zhromaždil pri soche maďarského revolučného básnika Sándora Petőfiho, kde bolo prečítané Šestnásť požiadaviek maďarských študentov, ktoré boli spísané členmi MEFESZ, a potom boli spievali národné piesne, napríklad Nemzeti dal, ktorá 15. marca 1848 odštartovala Maďarskou revolúciu a boj za slobodu v rokoch 1848-1849. Krátko na to sa dav vydal k pomníku generála Józefa Bema hrdinu nielen poľského povstania, ale tiež Maďarskej revolúcie 1848-49, (teda osoby, ktorá symbolizuje protirusky orientovanú poľsko-maďarskú spoluprácu).

Manifestácia prerástla vo spontánny výbuch odporu obyvateľstva proti komunistickému režimu. Ľudia sa dožadovali okamžitého odchodu sovietskych vojsk, slobodných volieb, zrušenie cenzúry a vytvorenie novej vlády a za vykrikovanie hesiel: "Maďari, poďte s nami - Rusi, ťahajte domov" a "Rákosi do Dunaja - Nagy do vlády" sa presunuli pred budovu parlamentu. Tu došlo najprv k zhasnutiu červenej hviezdy na streche Országház a potom k prejavu Imre Nagya. Avšak všeobecný prejav bývalého premiéra príliš neukľudnil atmosféru. Ľudia preto začali spievať Himnusz. (Od roku 1949 sa totiž štátna hymna hrala len v inštrumentálnej verzii, keďže jej text sa obracia k Bohu a to bolo pre komunistické vedenie samozrejme neprípustné).

Medzitým na Hősök tere došlo k zvrhnutiu 25 metrovej sochy Stalina. Bolo tu možné vidieť aj milicionárov a funkcionárov MDP a muža pohraničnej stráže. Asi stotisícový dav sa zjednotil a kričal ako jedným hlasom: Zvrhnúť pomník! Rusáci domov, Rusáci domov! Demonštranti hodili silné oceľové lano na krk sochy Stalina, iní prichádzali s nákladiakmi naloženými kyslíkovými bombami a horákmi na rezanie kovu a venovali sa bronzovým topánkam. O hodinu neskôr socha spadla z piliera na Námestí hrdinov. Vďaka opatrnosti ľudí sa všetko zaobišlo bez obetí, nikto nebol akokoľvek zranený.

Zhruba v rovnakej chvíli sa časť študentov pokúšala dostať do budovy rozhlasu a nechať odvysielať svoje požiadavky, takzvaných 16. bodov. Boli však zajatí príslušníkmi ÁVH. Večer v rádiu prehovoril tajomník Maďarskej strany pracujúcich - Ernő Gerő, ktorý označil demonštrantov za nepriateľov národa a fašistami. Krátko nato došlo k prvým výstrelom. Členovia ÁVH začali strieľať na demonštrantov dožadujúcich sa prepustenie študentov pred budovou rozhlasu. Niektorí demonštranti sa zmocnili zbraní a došlo k prvej prestrelke. Na zem padli prvé obete boja za slobodu. Keď potom v sanitkách prišli z ústredia AVH ďalšie posily, rozbesnený dav im zbrane zobral. O niekoľko hodín neskôr už bojovníci dostávali zbrane nielen od sympatizujúcich policajtov a vojakov, ale aj z iných arzenálov.

Správa o tom sa rýchlo rozšírila a verejné protesty sa preniesli z Budapešti na celé Maďarsko.

V noci Ernő Gerő požiadal Sovietsky zväz o vojenský zásah. Zhruba v rovnakej chvíli bol Imre Nagy kooptovaný do politbyra a vymenovaný premiérom. Nejakú dobu ale trvalo, než sa vedenie strany spamätalo z vzniknutého zmätku, a preto sa designovaný premiér ujal funkcie až ráno nasledujúceho dňa 24. októbra.
Zničený sovietsky tank na námestí Móricza Zsigmonda
Prvá sovietska invázia - 24. október

Na rozkaz sovietskeho ministra obrany vstúpila 24. októbra od druhej hodiny rannej sovietske vojská do ulíc Budapešti. Dlhé rady tankov T-34 so zaklapnutými vežičkami prechádzali mestom a strieľali do všetkého, čo bolo osvetlené. Došlo k prvým bojom medzi maďarskými povstalcami a sovietskymi okupantmi, ktorých podporovala tajná polícia ÁVH. Maďari sa proti po zuby vyzbrojeným vojakom odhodlane bránili všetkým možným. Najúčinnejšou zbraňou proti sovietskym tankom sa stali Molotovove kokteily. Mnoho povstalcov tiež získalo zbrane z kasární a policajných staníc, kde im ich aj častokrát vojaci či policajti (podriadení komunistickému vedeniu) sami vydali. Imre Nagy, už ako predseda vlády, vyhlásil stanné právo a zákaz vychádzania. Ale odmietol nasadiť ÁVH proti narušiteľom tohto rozkazu, ako požadoval novo dosadený vojenský výbor. Sovietsky vpád bol dočasne úspešný. Odpor však pokračoval a ďalší deň sa situácia začala meniť.
Masaker pred parlamentom - 25. október
Maďarské povstanie (1956)

Dňa 25. októbra došlo pred budovou parlamentu k obrovskej demonštrácii. Niekoľko tisícový dav sa pokojne dožadoval demisie predsedu MDP - Erna Gera. Avšak príslušníci tajnej polície ukrytí na strechách začali do pokojne demonštrujúceho a hlavne bezbranného davu bezohľadne strieľať. Zmätené posádky sovietskych tankov sa k streľbe takisto pripojili. Zahynulo viac ako 200 ľudí, vrátane žien a detí, zranených bolo viac ako 300 ľudí. Išlo o provokáciu tajnej polície, ktorá bola príčinou neskoršieho krviprelievania. Masaker zdvihol novú vlnu emócií, najmä keď z niektorých župných miest dorazili informácie o podobných udalostiach. Takmer nikoho už v tej chvíli nezaujímala správa o odvolaní Gera a jeho nahradenie Jánosom Kádárom. Začal totiž obrovský hon na členov ÁVH a ich následné lynčovanie a mučenia. ÁVH bola tak nenávidená, že každý jej príslušník, ktorý bol povstalcami chytený, bol následne zabitý, často zavesením na lampy verejného osvetlenia a do úst im boli napchaté bankovky, pretože títo tajní policajti zarábali omnoho viac peňazí než všetci ostatní.
Posledné októbrové dni

Aj napriek odstúpeniu Erna Gera boje naďalej pokračovali a povstanie sa rozširovalo aj do iných miest. Jednotky maďarskej ľudovej armády prechádzali na stranu povstalcov a komunistický režim sa začal rúcať. Stranícke organizácie a jej podriadená miestna správa sa začala rozpadať, a ich právomoci preberali novo vznikajúce revolučné výbory a rady. Imre Nagy sa musel rozhodnúť, či potlačiť povstanie sovietskymi tankmi, alebo sa pridať na stranu revolúcie a vytvoriť nezávislé Maďarsko. Budúci deň 27. októbra sa rozhodol pre druhú alternatívu. Predstavil svoju novú vládu, v ktorej figurovali aj niektorí bývalí vodcovia pravicovej FKgP ako Zoltán Tildy a Béla Kovács. O deň neskôr 28. októbra vyhlásil premiér Nagy povstanie za národno-demokratické hnutie. Ďalej uznal novovzniknuté revolučné orgány a sľúbil amnestiu, rozpustenie ÁVH a reformu poľnohospodárstva.

Dňa 30. októbra sa sovietske jednotky začali sťahovať z hlavného mesta, zároveň sa však sovietske velenie tajne pripravovalo na ďalší ozbrojený útok. Z povstaleckých skupín sa začala formovať Národná garda. Imre Nagy naďalej konal so Sovietmi, okrem iného o vytvorenie politického pluralistického systému. K tomu prispela i transformácia starej [MDP na novú stranu MSZMP, ale mimo to svoju činnosť obnovili i staré koaličné strany z obdobia Druhej Maďarskej republiky. Týždeň od začiatku revolúcie sa začala situácia pomaly upokojovať.
Ohlasy na povstanie v Poľsku

Medzitým sa v mnohých poľských mestách objavujú letáky s výzvami solidarity s Maďarmi a sú organizované manifestácie na ich podporu. Po celom Poľsku sa tiež konajú zbierky peňazí, liekov a tiež akcie darcovstva krvi pre revolučné Maďarsko.
Medzinárodná situácia

Revolučný a politický vývoj v Maďarsku sa samozrejme nepáčil predstaviteľom Sovietskeho zväzu, ktorí tajne pripravovali vojenský zásah. Potrebovali však uistenie západných mocností, že sa nebudú do situácie v Maďarsku miešať. Medzinárodná situácia však bola na strane Sovietov. Práve prebiehala Suezská kríza, kedy došlo k spoločnej intervencii vojsk Spojeného kráľovstva, Francúzska a Izraela do Egypta, ktorý podporoval Sovietsky zväz. Rusi boli ochotní zotrvať v pasivite na Blízkom východe, keď sa im dostane uistenia, že Západné štáty nezasiahnu do vývoja v Maďarsku. Takáto dohoda bola uzavretá 30. októbra. USA ani nevyužili možnosť spojiť obe udalosti v jedno hlasovanie na pôde OSN. Jediné, čo bolo nakoniec podniknuté, bolo hlasovanie VZ OSN, ktoré odsúhlasilo požiadavku na stiahnutie sovietskych vojsk. To však bolo už len prázdnym gestom. Aj unáhlený prísľub pomôcť šírený západnými rozhlasovými stanicami zostal len prísľubom. Maďarsko zostalo samo.
Rozhodnutie ZSSR

Na zasadnutí sovietskych vodcov dňa 31. októbra došlo k zásadnému rozhodnutiu. Kedy bolo rozhodnuté o potlačení revolúcie (podľa Sovietov "kontrarevolúcie" za pomoci armády. Maršal Ivan Stepanovič Konev (vrchný veliteľ ozbrojených síl Varšavskej zmluvy) dostal voľnú ruku k vypracovaniu plánu pre operáciu Víchor, niekedy tiež nazývaná operácia Smršť, ktorá bola definitívne schválená 2. novembra.
Vyhlásenie neutrality - 1. november

Keď bol Imre Nagy informovaný o aktivizácii sovietskych jednotiek, naliehal na OSN, aby sa začala zaoberať "maďarskou otázkou". Dňa 1. novembra vyhlásil neutralitu Maďarska (podľa rakúskeho vzoru) a vystúpenie z Varšavskej zmluvy. Krátko nato sa predseda strany János Kádár, ako neskôr vyšlo najavo, potom čo privítal vyhlásenie neutrality Maďarska, opustil vládne ústredie a odobral sa na veľvyslanectvo Sovietskeho zväzu, odkiaľ bol rýchlo prevezený do Moskvy. Sovietskymi vodcami bol vybraný, aby im pomáhal udržiavať MRL v kurze, ktorý by bol pre ZSSR prijateľný.

Následne došlo k predstieranému vyjednávaniu sovietskeho velenia v Budapešti, ktoré sa skončilo zatknutím Nagyovho nového ministra obrany, generála Pála Malétera, ktorý bol v roku 1958 spolu s Imre Nagyom popravený.
Druhá sovietska invázia - 4. november
Veľvyslanectvo Juhoslávie

Za svitania 4. novembra začala ofenzíva proti hlavnému mestu. Maďarská armáda síce odpor nekládla, ale zúrivé boje povstalcov pokračovali v Budapešti i v ďalších mestách asi týždeň.

Hneď ráno sa ozvala dve rozhlasové vysielanie. Prvé bolo Nagyové volanie o pomoc v mene zákonnej a demokratickej vlády. Potom sa Imre Nagy a vedúci predstavitelia niekdajšej straníckej opozície odobrali na juhoslovanské veľvyslanectvo. Druhé vysielanie bolo zo sovietskej radarovej obsadenej vysielacej stanice v Szolnoku, odkiaľ kolaborant János Kádár vyzýval menom novoutvorenej revolučnej robotnícko-roľníckej vlády k boju proti kontrarevolúcii po boku sovietskej armády.
Šesť dní bojov

Aj napriek tomu Maďari po celej krajine rozpútali prudké boje. Sily oboch strán boli značne nevyrovnané, zatiaľ čo Sovieti mali skvelú výzbroj a podporu letectva, Maďari hrdo bojovali všetkými prostriedkami, ktoré mohli zohnať, bez akejkoľvek podpory. V hlavnom meste padlo okolo 2500 osôb a po celej krajine ešte 3000 ďalších. Ďalej bolo viac ako 16 tisíc ľudí zranených. Ako odvetu za zápalné fľaše sovietske pancierové jednotky rovnali s krajinou domy, z ktorých dochádzalo k útokom. Rusi pustošili celé štvrte, o ktorých sa domnievali, že sa tam skrývajú povstalci. Týmto spôsobom boli zničené stovky domov, predovšetkým v robotníckych štvrtiach - kolíske povstania. A pre dobytie Budapešti sovietske vojská nasadili aj vtedy najmodernejšie prúdovej stíhačky MiG-15.
Porevolučné udalosti

János Kádár bol spočiatku najnenávidenejším mužom v Maďarsku a nová vláda bola úplne izolovaná v nepriateľskej krajine dobytej cudzou armádou. Aj napriek tomu, že Kádár nemal najprv predstavy o porevolučnom usporiadaní Maďarska, nechal tvrdo potlačiť posledné zvyšky slobody. Dňa 22. novembra bol za pomoci ľsti Imre Nagy, ktorý pobýval na juhoslovanskom veľvyslanectve, vylákaný von a okamžite zatknutý sovietskymi policajnými orgánmi vedenými osobne Ivanom A. Serovom, vtedajším šéfom KGB, a ihneď prepravený do Rumunskej ľudovej republiky, odkiaľ bol následne vrátený späť do MRL.

Ďalej boli zrušené všetky revolučné výbory a policajné salvy zabili sto demonštrantov v Salgótarján, Miskolci a Egeri. 3. decembra síce došlo k oficiálnemu rozpusteniu tajnej polície ÁVH, ale jej členovia mohli vstupovať do iných ozbrojených zložiek.

Dňa 6. decembra 1956 v rámci letných olympijských hier v Melbourne sa konal zápas vodného póla Maďarska proti ZSSR známy pod prezývkou Melbournský krvavý kúpeľ. Maďari zvíťazili za stavu 4: 0 a nakoniec sa stali olympijskými víťazmi.
Počet obetí

Celkový počet obetí povstania sa nedá presne vyčísliť. Prinajmenšom sa jedná o tisíce až desaťtisíce. Podľa niektorých historikov sa jedná až o státisíce, s tým, že nová maďarská komunistická vláda nechala väčšinu dôkazov zničiť, aby sa toto povstanie, podľa ich názoru kontrarevolúcie, nedalo považovať za celonárodné hnutie. Maďarský historik Miklós Horváth v jednom z popularizačných článkov udáva, že počas intervencie sovietskych vojsk bolo zabitých viac ako 2500 ľudí, z toho asi 2000 v Budapešti. Zranenia utrpelo asi 20 000 ľudí, viac ako 200 000 Maďarov bolo nútených opustiť svoje domovy a emigrovalo na Západ (najmä do Rakúska). Sovieti tiež v prvých dňoch po potlačení revolúcie zadržali približne 5000 ľudí a 860 z nich zavliekla KGB ako vojnových zajatcov na územie Sovietskeho Zväzu. Vláda Jánosa Kádára následne v súdnych procesoch súdila okolo 15 000 revolucionárov, 229 odsúdených bolo odsúdených na trest smrti a popravených.[1]
Maďarská "normalizácia"

Podľa sovietskej tradície bol každý pokus o zmenu komunistického režimu vyhlásený za kontrarevolúciu. Do januára 1957 nová prosovietska Kádárova vláda potlačila posledné zvyšky slobody a začali čistky. Boli zavedené mimoriadne súdy. Tie síce postihovali obe strany, ale značne odlišným spôsobom. Zatiaľ čo hlavní vinníci ako Mátyás Rákosi alebo Ernő Gerő neboli nikdy postavení pred súd, považovala sa účasť na povstaní takmer za hrdelný zločin.

Celkom 35000 žalôb malo za následok 22000 trestov odňatia slobody, a 229 rozsudkov smrti, ale v skutočnosti bolo popravených viac ako 350 osôb. Ďalej bolo asi 13000 ľudí zaslaných do znovu otvorených internačných táborov bez akéhokoľvek zákonného postupu. Došlo tiež k obrovskej emigrácii 200 až 300 tisícov ľudí, medzi ktorými bolo aj veľa významných osobností. Mnoho tých čo zostalo, bolo súdených. Medzi nimi bol Árpád Göncz, po roku 1989 prvý prezident Maďarskej republiky.
Proces s Imre Nagyom
Náhrobok Imre Nagya

Pre samotného Kádára mal najväčší význam vykonštruovaný proces s Imre Nagyom a jeho spolupracovníkmi, ktorý sa konal v dňoch 9. a 15. júna 1958 za zatvorenými dverami. Všetci boli uznaní vinnými zo sprisahania, ktorého cieľom bolo zvrhnúť ľudovo demokratický režim a odsúdení na trest smrti. Bývalý premiér Imre Nagy, jeho poradca Miklós Gimes a minister obrany Pál Maléter boli popravení 16. júna 1958. Ostatní vládni spolupracovníci boli uväznení. Telá popravených boli bez pohrebu umiestnené na Új köztemető 301-es parcella, kde odpočíva mnoho predstaviteľov a bojovníkov Maďarského povstania.
Tridsať rokov zakázaná téma

Po tri desaťročia bolo v Maďarsku zakázané hovoriť o tomto období. Aj napriek Kádárovmu tzv. Gulášovému komunizmu (tiež Kádárizmus), ktorý znamenal pomerne liberálny komunistický režim s dovoleným súkromným sektorom.
Pád komunizmu

Doba ďalšieho politického "topenia" nastala v MRL až v druhej polovici 80. rokov. Od roku 1988 vnútri samotnej MSZMP silneli reformné tendencie. Na jarnom zjazde strany prekvapivo posilnila moc reformistov, ktorí požadovali odchod Kádára. Ten bol 22. mája 1988 odvolaný z funkcie generálneho tajomníka MSZMP a nahradený Károlym Groszom. Dňa 24. novembra sa novým premiérom stal Miklós Németh. V januári 1989 došlo k rozhodnutiu ústredného výboru MSZMP ktoré potvrdilo, že Maďarské povstania v roku 1956 nebolo kontrarevolúciou, ale ľudovým povstaním.
Pamätník Maďarského povstania blízkosti v Országház v Budapešťi

Presne 31 rokov od popravy dňa 16. júna 1989 sa v Budapešti na Hősök tere za účasti 300 000 ľudí konal jedenásťhodinový pohreb Imre Nagya a ďalších zavraždených vodcov, vrátane prázdnej rakvy symbolizujúcej všetkých neznámych bojovníkov z povstania. Na tomto pohrebe vystúpil neskorší premiér, v tej dobe mladý vysokoškolský študent Viktor Orbán (Fidesz) so svojím prejavom, v ktorom otvorene vyhlásil, že je potrebné rokovať o stiahnutí sovietskych vojsk z Maďarska a skoncovať s komunizmom. Za svoje slová zožal búrlivý potlesk. Tento akt sa stal symbolom svitania novej maďarskej éry. János Kádár zomrel dňa 6. júla, paradoxne v rovnaký deň, keď bol oficiálne rehabilitovaný Imre Nagy, ktorého nechal v roku 1958 popraviť. Vo chvíli, keď maďarský Najvyšší súd oznamoval verdikt o rehabilitácii Nagya, vstúpil do miestnosti neznámy muž a povedal: "Kádár je mŕtvy.

V deň výročia začiatku protikomunistického Maďarského povstania 23. októbra 1989 bola uzákonená zmena ústavy. Toho istého dňa bol predseda parlamentu Mátyás Szűrös zvolený dočasným prezidentom a na pravé poludnie z balkónu Országház slávnostne vyhlásil slobodnú Maďarskú republiku (Tretia Maďarská republika), čím sa skončila komunistická vláda v Maďarsku. Krátko potom bola z budovy parlamentu odstránená červená hviezda. A 23. október bol vyhlásený štátnym sviatkom.
Oslavy 50. výročia
Protest na Kossuth Lajos tér

V deň 50. výročia začiatku povstania 23. októbra 2006 sa v Budapešti opäť bojovalo. Došlo totiž k druhej veľkej vlne protestov za odstúpenie ľavicového premiéra Ferenca Gyurcsánya (MSZP). Tieto protesty vypukli po odhalení audionahrávky v septembri 2006, na nej Gyurcsány priznáva, že v záujme volebného víťazstva svojej MSZP klamal o skutočnom stave ekonomiky. Počas oficiálnych osláv si niektorí z pamätníkov odmietli so socialistickým premiérom podať ruky. Niekoľko stoviek demonštrantov sa stretlo s policajtmi, po ktorých hádzali fľaše a kamene. Dokonca sa zmocnili starého sovietskeho tanku T-34 a ďalšej vojenskej techniky používanej práve počas Maďarského povstania. Polícia použila k ich rozohnaniu streľbu gumovými projektilmi, vodné delá a slzný plyn, niektorých demonštrantov zbili obuškami. Podľa údajov maďarskej záchrannej služby bolo pri stretoch zranených 130 ľudí, z toho osem ťažko. V nemocnici muselo byť ošetrených celkom 15 ľudí. Zhruba stovku demonštrantov polícia zadržala.


5.
označiť príspevok

Osvietený muž
   18. 2. 2020, 22:02 avatar
Všeslovanská vzájomnosť alebo vzájomná nevraživosť je rok 1968

                          


6.
označiť príspevok

Kasafran
   18. 2. 2020, 22:21 avatar
Osvietený,
si skutočne exemplárnym vzorom hovnometčíka, ktorý si nestačí prečítať obsah témy, ale len jej názov a na základe toho zo svojho hovnometu za 4 minúty vypáli/vychrlí 3 dlhé a 1 krátku dávku siahodlhého siofašistického ideologického hnoja...


13.
označiť príspevok

Lemmy muž
   18. 2. 2020, 23:06 avatar
Komunista Kasafran, prečo škodíš KSS (Komunistickej strane Slovenska), a všetkým komunistom tým, že šíriš fašistický slovník? Neosočuj diskutujúceho fašistickým slovníkom. Slovo sionfašistický, v tvojom preklepe ako siofašistického, nepatrí do úst komunistu! Prečo dobrovoľne neopustíš rady komunistov a humanistov, a prejdeš na tú tvoju správnu stranu? Ku kotlebovcom alebo Slovenskému Hnutiu Obrody?
Súhlasí Osvietený


14.
označiť príspevok

Lemmy muž
   18. 2. 2020, 23:08 avatar
Kasafran, škodíš komunistickému hnutiu, ako škodí Blaha sociálnej demokracii.
Súhlasí Osvietený


9.
označiť príspevok

Osvietený muž
   18. 2. 2020, 22:37 avatar
Kasafran ja len pravdu . Tie tri špinavosti sú len minimum z toho čo Rusko dokazalo voči susedom a nie len susedom

Zimná vojna (fín. talvisota) alebo fínsko-sovietska vojna bol ozbrojený konflikt medzi ZSSR a Fínskom, súčasť druhej svetovej vojny. Vypukla 30. novembra 1939, keď ZSSR bez vyhlásenia vojny napadol Fínsko, za čo bol v decembri vylúčený zo Spoločnosti národov. Vojna skončila prímerím 13. marca 1940. Fínsko bolo prinútené odstúpiť rozsiahle územia (Rybársky polostrov, Ladožskú Karéliu a Karelskú šiju). Nepresvedčivý výkon Červenej armády v tejto vojne viedol k prudkému prepadu jej prestíže a presvedčil Hitlera, že ZSSR ľahko porazí.

sk.wikipedia.org Tento odkaz smeruje mimo DF.sk


10.
označiť príspevok

Osvietený muž
   18. 2. 2020, 22:46 avatar
Najväčší spojenec Hitlera sa nenechal zahanbiť: Sovieti zahájili brutálny útok na Pobaltie!

Zimná vojna medzi Fínskom a Sovietskym zväzom alebo masaker tisícov poľských dôstojníkov patrili k dôsledkom tajného dodatku nemecko-sovietskej zmluvy o neútočení, ktorú obe krajiny podpísali v auguste 1939. V takzvanom pakte Ribbentrop-Molotov sa dohodli na rozdelení sfér vplyvu na severovýchode Európy. V septembri a októbri 1939 vnútil ZSSR pobaltským štátom Estónsku, Lotyšsku a Litve nevýhodné spojenecké zmluvy. V roku 1940 však prišlo k obvineniu z porušenia týchto zmlúv a počas 14. až 17. júna vpadla do krajín Červená armáda. Nemecký Wermacht totiž obsadil bez boja Paríž a Sovieti tiež potrebovali ukázať svoju silu. O pár mesiacov neskôr sa pobaltské štáty stali formálne novými republikami ZSSR, čo viedlo k deportáciám obyvateľstva a rusifikácii.

Zimná vojna medzi Fínskom a Sovietskym zväzom alebo masaker tisícov poľských dôstojníkov patrili k dôsledkom tajného dodatku nemecko-sovietskej zmluvy o neútočení, ktorú obe krajiny podpísali v auguste 1939. V takzvanom pakte Ribbentrop-Molotov sa dohodli na rozdelení sfér vplyvu na severovýchode Európy. V septembri a októbri 1939 vnútil ZSSR pobaltským štátom Estónsku, Lotyšsku a Litve nevýhodné spojenecké zmluvy. V roku 1940 však prišlo k obvineniu z porušenia týchto zmlúv a počas 14. až 17. júna vpadla do krajín Červená armáda. Nemecký Wermacht totiž obsadil bez boja Paríž a Sovieti tiež potrebovali ukázať svoju silu. O pár mesiacov neskôr sa pobaltské štáty stali formálne novými republikami ZSSR, čo viedlo k deportáciám obyvateľstva a rusifikácii.

www.topky.sk Tento odkaz smeruje mimo DF.sk-


11.
označiť príspevok

Osvietený muž
   18. 2. 2020, 22:47 avatar
Karty sa ale nakoniec obrátili, Hitler pakt porušil, čím sa z Nemecka a Svietskeho zväzu stali nepriatelia. Po napadnutí ZSSR boli všetky tri pobaltské krajiny okupované nacistickými vojskami, v roku 1945 ich však znovu obsadila sovietska armáda a nezávislosť získali tieto krajiny až v roku 1991 po rozpade Sovietskeho zväzu.


12.
označiť príspevok

Osvietený muž
   18. 2. 2020, 22:47 avatar
Vpád do Estónska

Na jar 1940 sa vystupňovalo v Estónsku obviňovanie z protisovietskych nálad a 16. júna dostala vláda ultimátum. Vzápätí krajinu obsadili jednotky Červenej armády. Ako píše portál valkza.cz, sovietsky splnomocnenec potom nadiktoval "ľudovú" vládu a sovietski emisári svoj diktát podporili "spontánnymi" demonštráciami, ktorých účastníci z radov komunistov, nahnaného robotníctva a do civilu prezlečených vojakov sovietskych posádok požadovali za podpory sovietskych tankov upevnenie priateľských vzťahov so ZSSR.

V dňoch 14. - 15. júla prebehli presne podľa naprogramovaného scénara voľby s jedinou kandidátkou a povinnou účasťou. Voľbám predchádzala vlna zastrašovania, zatýkania a čistiek. Parlament obkľúčili tanky, vnútro obsadili sovietski vojaci. Účasť vo voľbách bola povinná, potvrdzovaná v občianskom preukaze. Napokon kandidáti ľudovej fronty získali v Estónsku 92,9% všetkých hlasov. O týždeň po voľbách nový parlament požiadal o prijatie za Federálnu republiku Sovietskeho zväzu. Prijatie sa uskutočnilo 6. augusta. Podobný scenár sa odohral aj v Litve a Lotyšsku, ktoré sa do zväzku dostali 3. a 5. augusta.

Masové vysídlovanie a popravy, Litva v sovietskom područí

Na prelome septembra a októbra 1940 došlo v Litve k poľnohospodárskej reforme a zoštátneniu všetkých škôl. Veľa obyvateľov Litvy ale nesúhlasilo so stratou nezávislosti, takže nový stalinský režim začal s ich prenasledovaním, čo vyústilo v prvú masovú deportáciu v dňoch 14.-17. júna 1941.

Ako uviedol portál reflex.cz, v Litve bolo zatknutých 5664 osôb, vysídlených 10 187, celkom sa podnikli represívne opatrenia proti 15 851 osobám. V Lotyšsku zatkli 5625 osôb, vysídlili 9546, celkom sa podnikli represívne opatrenia proti 15 171 osobám. V Estónsku bolo zatknutých 3178 osôb, vysídlených 5978, celkom sa podnikli represívne opatrenia proti 9156 osobám.

V rokoch 1940-1941 navyše nový režim popravil a zabil dvetisíc osôb v Estónsku a Lotyšsku a 2500 v Litve. Vo väzení a táboroch zomrelo 4000 Estóncov a 3000 Lotyšov a Litovcov. Počas deportácií a vo vyhnanstve zahynulo 2000 Estóncov a Lotyšov a 2500 Litovcov.

Po prvom týždni od začiatku vojny v júni 1941 bola Litva okupovaná nemeckými nacistickými vojskami. V tomto období vznikla tzv. Litovská samospráva a litovské partizánske hnutie začalo aktívne spolupracovať s Moskvou. Po oslobodení Litvy od nemeckých vojsk pokračovali zástancovia obnovenia nezávislosti litovského štátu v ozbrojenom boji, ktorý však bol potlačený. Tak sa v roku 1952 dokončila nútená kolektivizácia a zákony republiky zodpovedali zákonom ZSSR.

Ani parlamentné vyhlásenie nezávislosti v roku 1990 sa nezaobišlo bez incidentov. Podľa Moskvy bolo protiústavné a protiprávne. Obsadila vzniknuté hranice, na ktorých došlo k zastreleniu niekoľkých pohraničníkov. Krvavý stret medzi federálnymi silami a Litovčanmi sa odohral po obsadení televízneho vysielača. Nakoniec bola ale nezávislosť Litvy uznaná.
váš príspevok

Pridávať príspevky môžu iba zaregistrovaní účastníci fóra.

Som zaregistrovaný

nick: heslo:
zostať trvalo prihlásený    
Nie som zaregistrovaný

Vaša prezývka:  

Po zaregistrovaní budete automaticky presmerovaní do tejto témy.

najnovšie príspevky na celom fóre

neprehliadnite
df.sk na Facebooku
vyhľadávanie
 
Neplač ty dievča pre neho, nájdi si chlapca iného.
Prevádzkuje df.sk | TOPlist
(114 149 bytes in 0,370 seconds)